Pozrite, fakt netuším, kto vymyslel zmrzlinu, ale musel to byť génius. Dá sa ňou merať čas. Seriózne. Na rozžeravenom námestí jej trvalo presne osem minút a trinásť sekúnd, kým mi konečne stiekla po kornútku a kvapla na nohavice. Nie, jasné, že som to nestopoval. Robila to za mňa šialene veľká reklamná obrazovka na priečelí nákupného centra oproti lavičke, na ktorej som pomaly ale isto zaspával. Odrátavala sekundy do začatia filmového festivalu a ľudia na ňu zízali a zízali, a čísla klesali a klesali, a tí úbohí ľudia si ani neuvedomovali, že mrhajú svoj život zízaním na svietiace pixely.
Vlastne som naozaj zaspával. Mozog sa sťažoval na ďalšiu prebdenú noc a priebežne sa vypínal, akoby to malo pomôcť mne alebo jemu. Popravde, na tú zmrzlinu som vôbec nemal chuť, išlo len o strategický ťah. Zatiaľ čo sa Marta a Fúzač predierali pomedzi stánky a kolotoče v zúfalej snahe zohnať cukrovú vatu, zmrzlina mi ponúkla výhovorku na uliatie sa z tejto vyčerpávajúcej narodeninovej oslavy. Marta by nezniesla, keby som niekomu opečiatkoval chrbát, tobôž nie čokoládovou, takže mi dovolila nájsť si voľnú lavičku.
Marta vlastne ešte stále celkom nepochopila, že už nie sme decká a Fúzač chce tú cukrovú vatu len preto, aby ju potešil, že mu niečo kúpila. Faktom zostáva, že vtedy už mal skutočné strnisko, nie tú smiešnu húsenicu pod nosom, čo sa mu tam zjavila v štrnástich a navždy ho v mojich očiach premenovala na Fúzača. V ten deň oslavoval dvadsiate narodeniny a v skutočnosti len čakal, kedy sa zotmie a s frajerkou sa zašijú na zadnom sedadle na parkovisku letného kina. Prvý júnový deň bol horúci a aj keby sa večer ochladilo, nebude im zima.
„Hej.“
To slovo ma vytrhlo z polospánku a zapríčinilo dodatočné okvackanie sa zmrzlinou. Helena sa rozosmiala. „Hej, si nemožný.“
Prevrátil som očami a s úškrnom som vytiahol mobil. Priložil som si ho ku uchu, akoby som telefonoval. „Haha, veľmi sa smejem,“ zatiahol som ironicky a zlizol som si to roztopené čosi z prstov. „Čo keby si mi radšej pohľadala vreckovku?“ Pritisol som si mobil k uchu plecom a začal som sa hrabať v batohu.
„Snívaj ďalej,“ odfrkla si stále s úsmevom a prisadla si.
Prestal som sa hrabať. „Už snívam?“
Pozrela na zápästie spôsobom, akoby tam očakávala hodinky. „Nie, zatiaľ nie.“
„Dobre.“ Našiel som vreckovku a kým som sa pokúšal dostať nohavice do stavu, za ktorý od Marty nedostanem, zvedavo ma pozorovala.
Blázni, určite ste si pomysleli. No, možno trochu. Verte či nie, považovali by ste ma za väčšieho blázna, keby ste ma nevideli telefonovať. Už dávnejšie sme sa s Helenou presvedčili, že ľudia na mňa divne čumia, keď sa na verejnosti rozprávam „sám so sebou“. Nevedia totiž, že sa rozprávam s ňou.
„Už ti skončila škola?“ prehodil som súčasne s tým, ako som špinavú vreckovku ukážkovým oblúkom poslal do najbližšieho smetného koša.
„Uhm. Vieš, že v piatky mám len cvičenie z matematiky.“
„Dnes je piatok?“
„Kedy si naposledy spal?“
Zamyslel som sa. Vážne som sa zamyslel prvýkrát odvtedy, čo v dnes vyšlo slnko.
„Minulý týždeň zo soboty na nedeľu som mal voľno. Bol by som spal dokonca sedem hodín, keby sme nešli na ôsmu do kostola.“
„To je chabé.“
„Spal som predsa v škole.“ Zaškeril som sa. „Tiež skoro sedem hodín.“
To bola krutá pravda. Nič som si z dnešného predpoludnia nepamätal, hoci Helena pri mne sedela až do veľkej prestávky a neustále ma štuchala, aby som aspoň trochu dával pozor. Bezvýsledne. Potom, keď odišla na univerzitu, môj mozog vypovedal službu. V poslednej lavici ma za Karolom aj tak nebolo vidno.
Mal som osemnásť a v septembri mi mal začať posledný rok na strednej. Helena už druhý rok študovala ekonómiu na univerzite, vyzerala na pätnásť, myslela na dvadsať päť a bola výplodom mysle päťročného dievčatka.
Ja som to nespomenul? Helena nikdy neexistovala. Teda, ja nerád používam to slovo, ale je pre vás najpochopiteľnejšie. Faktom je, že Betka zomrela na rakovinu skoro pred siedmymi rokmi a, nuž, vymysleným kamarátom býva smutno, keď ich opustí ten jediný človek, kto sa s nimi môže porozprávať.
Obrazovka odpočítavajúca premrhané sekundy opäť pritiahla môj pohľad. Zažmurkal som, keď sa mi do zorného poľa dostala skupinka fanúšikov akéhosi filmu z festivalu so šialene pomaľovanými tvárami a špicatými ušami. Tí sú hmotní, pripomenul som si. Slovo hmotní som používal oveľa radšej než skutoční. Znelo divne, no bolo výstižnejšie a citlivejšie voči všetkým, na ktorých skoro nikto neveril.
Sledoval som ich pohľadom, až kým ma nepriviedli ku kostolu. Starenka sediaca na lavičke v jeho tieni sa bezhlasne rozprávala s anjelom v bielom rúchu, nápadne pripomínajúcim sochy na podstavcoch nad dverami. Jeden z nich bol prázdny, ale zdalo sa, že si to nikto okrem mňa a starenky nevšimol.
„Hej, vôbec ma nepočúvaš.“
„Hm?“ Spomenul som si, že mám mobil stále pri uchu a začína ma z toho bolieť krk.
„Či aj dnes ideš do terénu. Či si nespravíš voľno.“
„Nemôžem. Anna nezaspí, pokým toho bubáka zase nerozsekám.“ To znelo divne samo o sebe, ale Helena presne vedela, o čom hovorím.
Vysvetlím.
Možno sa pamätáte, keď ste ako malé decká išli spať s vedomím, že pod vašou posteľou číha netvor, ktorý vás v spánku chytí za nohu, ak ju vystrčíte spod periny alebo za ruku, ak ju nevedomky spustíte cez okraj. Keď ste sa so svojimi oprávnenými obavami zdôverili rodičom, ocino alebo mamina nazreli od posteľ, poprehadzovali škatule s legom a vyhlásili, že je to bezpečné. Ani netušili, ako sa mýlia.
No, presne v tom spočíva moja robota. Poviete si, kartónový meč je fakt nanič. Ale proti tej beštii, čo má vaša dcéra v šatníku, je to ideálna zbraň. Hej, chodím v noci po celom sídlisku po detských izbách. Nepýtajte sa ma, ako sa dostanem dnu, bolo by to na dlhé rozprávanie. Fakt na dlhé. Zbavujem sa tých výplodov detských myslí, zatiaľ čo vy sa hádate v kuchyni.
Nepýtajte sa ma, prečo to robím. Neviem to celkom vysvetliť. Ale zrejme to má niečo s tým, že ako decko som potreboval, aby niekto poprehadzoval škatule s legom a povedal mi, že mi nič nehrozí.
Keby ste mali trochu predstavivosti a zvedavosti, akú mávajú tie decká – čo možno máte, určite vás nechcem uraziť – asi by vás zaujímalo, ako som prišiel k takej superschopnosti. Tým deckám rozprávam stovky vymyslených príbehov, ako som sa stal hrdinom. Vám poviem, ako to bolo naozaj. Nie ako som získal nadprirodzenú silu, ale ako som sa naučil veriť.
Ak by som to mal vziať od úplného počiatku, svoje rozprávanie by som začal niekde pri vzniku sveta a potom by som plynule prešiel do opisu jednej horúcej letnej noci niekde na lodi v Karibiku, kde sa spoznali moji rodičia. Ale nechcem priveľmi zachádzať do detailov, horúcu letnú noc na lodi v Karibiku si vie hádam predstaviť každý. A čo sa týka spomínaného vzniku sveta, nechcem nikoho z vás uraziť vnucovaním svojej predstavy o priebehu tohto incidentu. Prejdime radšej rovno k veci – preskočíme prvých šesť rokov môjho života a dostaneme sa k mojim konečne zaujímavým a podstatným siedmym narodeninám.
Bolo to 28. februára. Ak by som sa narodil len o minútu neskôr, dostával by som darčeky len každé štyri roky. V tomto ohľade som sa vždy považoval za veľkého šťastlivca. Ako som povedal, siedme narodeniny. Keď som sfukoval sviečky na torte a v duchu šepkal prianie, trochu ma štvalo, že kým budem mať skutočne toľko rokov, koľko oznamuje číslo zo zeleného marcipánu, musím si ešte počkať pár hodín. Každý predsa vedel, že oslavovať skôr prináša nešťastie. Nikoho z príbuzných to ale zjavne netrápilo a keď som rozbaľoval darčeky, už to netrápilo ani mňa. Občas sa zamýšľam nad tým, čo si o predčasnom oslavovaní mysleli rodičia. Trochu ma vtedy mrzelo, že tam neboli a nevideli, ako dokonale sa mi podarilo nakrájať tortu, ale mama mi do telefónu sľúbila, že prídu ešte v ten večer. Nechal som im každému po jednom kúsku a babka ich odložila do chladničky.
Lietadlá. Babka mi povedala, že vždy meškajú.
V ten deň som sa naučil dve veľmi dôležité veci. Prvou z nich je, že keď si oblečiete pyžamové tričko naruby, tak vás vzadu na chrbte nebude hrýzť štítok. Druhou, že priania sa plnia ak si to prajete z celého srdca.
Oslava sa skončila asi o ôsmej, rodičia však stále nechodili. Pomohol som babke upratať v obývačke a ona mi tam potom ustlala na gauči, lebo som chcel byť čo najbližšie vchodovým dverám, keď rodičia konečne dorazia. Dokonca som si aj obliekol nové pyžamo, to, ktoré som práve dostal od tety Marty. Bol na ňom obrázok nejakého superhrdinu, ale mama nemala superhrdinov rada, takže som vtedy netušil, ako sa volá. Štítok ma neskutočne hrýzol, ale mama tam nebola, aby ho odstrihla, a tak som sa po asi hodinovom prehadzovaní sa na gauči rozhodol si obliecť to tričko naopak. Potlač presvitala a bola zrkadlovo. OREHREPUS, tvrdil veľký červený nápis.
Pripadalo mi to neskutočne vtipné.
Blížila sa polnoc. Konečne som mal sedem rokov. A rodičov stále nikde. Sedel som na gauči medzi perinami, zízal na svietiaci displej digitálneho budíka a odpočítaval sekundy. Všade naokolo bola tma a ticho.
Stihli to. Keď sme sa vítali a stískali, v obývačke svietil len ten budík. Mdlé modré svetlo. Tváre mamy a otca vyzerali, akoby patrili duchom. Porozprával som im všetko o oslave, o darčekoch, o hnusnom hryzúcom štítku, ktorý mama po mojej sťažnosti so smiechom odstrihla, ale ja som si tričko aj tak nechal naruby, lebo bolo vyhriate a nechcel som sa ochladzovať prezliekaním. Potom mi oni porozprávali o tom, ako sa mali v Budapešti a že mi priniesli darčeky, ale teraz som unavený a otvorím si ich ráno.
Dali mi dobrú noc a ja som zaspával s pocitom, že všetko je tak, ako má byť.
Nasledujúce dni si pamätám len hmlisto. Ako mihajúci sa svet za oknom vlakového kupé. Bezmenné a nepodstatné šmuhy, ktoré vedú do cieľovej stanice, do okamihu, keď zase začnem vnímať a život bude opäť dávať nejaký zmysel. Pamätám si, že na pohrebe mala babka na šatách pripnutú brošňu s čiernou ružou a veľmi plakala. Nikdy som nevidel čiernu ružu a rozmýšľal som, ako ju vypestovali. Možno rástla celý čas v tme.
Ani jeden z mojich rodičov sa nedožil mojich siedmych narodenín. Otec zomrel okamžite, trafila ho časť explodujúcej trysky, dokopy takmer nebolo čo pochovať. Mama zomrela štyridsaťdva minút po ňom, v nemocnici na rozsiahle popáleniny a pomliaždeniny mozgu.
Ale ja som sa v ten večer naučil, že priania sa plnia, keď človek veľmi dúfa a už nikdy som si to pyžamo nemusel obliecť naruby.
„Hej. Tá zmrzka asi nie je veľmi chutná, čo?“
Odlepil som pohľad od anjela a starenky, na ktorých som civel už dobrých desať minút, zatiaľ čo zmrzlina dramaticky menila skupenstvo, a pozrel som na Fúzača. Škeril sa ako blázon.
„S kým telefonuješ?“
Uvedomil som si, že mobil mám stále na pleci. „Uhm, vďaka. Maj sa…“ dostal som zo seba automaticky a nervózne som sa zasmial. „Spolužiak.“
„Preto tie červené líčka?“ podrypol a posadil sa ku mne na miesto, kde pred chvíľou sedela Helena. Bola preč. Môj ospalý mozog rátal s tým, že sa zjaví k večeru, aby ma dokopala do postele.
„Kde je Ma?“ spýtal som sa ignorujúc jeho poznámku. Ma bolo meno, ktoré sme mohli používať obaja, pretože pre mňa bola Marta, pre neho mama.
„Zháňa festivalové tričká.“
„Milé,“ uškrnul som sa, lebo som si spomenul, ako sa to robí.
„Vyzeráš hrozne.“
„Len potrebujem hodiť šlofíka.“
Buchol ma po chrbte, tak bratsky. „To ešte vydržíš, Hej. Poď, pôjdeme ju pohľadať. Hádam tu už nebudeme dlho.“ Nasadil tón, ktorý som neznášal. Hovoril so mnou trochu ako s dieťaťom. Ale tak inak. Pomalšie, akoby mal pocit, že ho nepochopím, opatrne, akoby mi tým mohol nejako ublížiť. Akoby som bol zvieratko. Nikdy som nechápal, prečo to občas robí.
Vstali sme z lavičky a ja som hodil rozmočený kornútok do koša. Ponúkol ma zo svojej cukrovej vaty. Spolu s ním som sa zamiešal do davu, akoby som tam patril.
Hej, ale aby som dokončil. Vtedy pred jedenástimi rokmi som sa naučil veriť. Helena tomu vymyslela názov. Viera vo všetko.
Stále ma neopustila.
