Predstav si, že by za oknom nebolo vonku.
Hm? Ako to myslíš?
Jednoducho. Za oknom by bolo ďalšie dnu. Naše okno – to, cez ktoré raz preniká slnečné, raz mesačné svetlo – a okno suseda naproti…
Myslíš pána Antona?
Myslím pána Antona. Predstav si, že by toto naše okno a tamto jeho okno boli v skutočnosti jedno a to isté okno. Miesto na oblohu by sme teraz pozerali priamo do jeho kuchyne.
Ale veď to pozeráme aj teraz. Aha. Opäť si pripravuje na večeru chlieb s pažítkou. Už to poznám. Na jar má vždy pažítku. Len čo si zaleje čaj, posadí sa do kresla v obývačke. Keď sa pozorne zahľadíš, uvidíš ho pootvorenými dverami kuchyne. V tej zhasne a zapáli si lampičku pri kresle. Potom bude čítať knihu a na čaj celkom zabudne. Myslím si, že mu prednedávnom zomrela mačka. Vždy si k čaju pripravil aj mlieko, no nikdy si ho nedal. Už to nerobí. Chudák. Zdá sa mi taký osamelý. Nikdy ho nikto nepríde navštíviť.
Máš pravdu. Ale zase ma nepočúvaš. Predstav si, že by sme mali spoločné okno. Pán Anton by si prichystal večeru a keby mu trocha tej pažítky zvýšilo, podelil by sa s nami – jednoducho by nám podal chlebík rovno cez okno. Potom by sme mu zaliali čaj. Naša kanvica zohreje vodu rýchlejšie než tá jeho – tiež pekne cez okno. No a potom by sme ho pozvali na návštevu. Keďže už ale má svoje roky, odmietol by – vraj preliezanie cez okno už nie je pre neho pre neho – ale zavolal by nás k sebe. Tak by sme teda preliezli.
A keby mal náladu, možno by nám pred spaním prečítal niečo na dobrú noc.
Možno.
A už by nebol taký osamelý.
Pravda.
Ale stále nerozumiem, prečo by malo byť toto naše okno a tamto jeho okno jedno a to isté okno.
Veď len vravím, že si to máš predstaviť.
Predstavujem si. A?
Čo – a?
Načo je dobré si to predstavovať?
Načo je dobré spievať? Načo je dobré maľovať? Načo je dobré plakať, dívať sa na hviezdy, červenať sa, ochutnávať, ovoniavať, pýtať sa?
Dobre, prepáč.
Len si to predstav. Nekonečný dom.
