Mraky vždy prichádzali od hôr. Sprvu drepeli medzi štítmi, potom sa rozduneli a skĺzli do údolia, kde plnili žľaby, studne a korytá riek. Ale odkiaľ sa vzali medzi horami, to nebolo celkom jasné.
„Či ti, Myšohlávka, niekedy napadlo, odkiaľ sa berie dážď?“
Hoci pochádzala Myšohlávka z Rovného ľudu, vek, čo jej sedel na pleciach, ju premenil na drobnú postavičku, ktorú by si z diaľky každý zmýlil s vílou.
„Dážď vravíš?“ Ustaté ruky vytiahla z hriadky a čupiačky si oprela lakte o kolená. Pozrela najprv na vodníka, potom na oblohu a nespokojne mľaskla. „A čo ja viem? Čo ťa to zrazu tak trápi?“
„Nuž, vraví sa, že keď prší, to si Valuk žmýka prepotenú košeľu,“ povedal vodník, pätami bubnujúc o bok studne. Dlhými prstami sa zakvačil o okraj a ako sedel, zakláňal sa dozadu a vykrúcal strapatú hlavu k oblohe, dobre že do tej studne nepadol. „Rozmýšľam nad tým a rozmýšľam, a čoraz viac sa mi to zdá ako poriadna somarina. Jakživ som na oblohe žiadnu košeľu nevidel. Ty nebodaj áno?“
Myšohlávka zagúľala očami. „Veď keď prší, je zamračené, ty chytrák. Valuk naženie stádo, aby ho chránilo pred pohľadmi takých obsmŕdačov, ako si ty. Hádam sa nebude pred celým svetom pretŕčať iba v gatiach!“
„No to je fakt!“ uznal vodník a zaclonil si rukou oči. „Ale teraz je jasno, a predsa ho nikde nevidím.“
„Nevidíš, nevidíš…inde pasie. Keď tu pasie, mraky sú, nevidíš. Keď inde pasie, inde je aj so stádom, tak jasné, že nevidíš!“ Myšohlávka pokrútila hlavou a vrátila sa k robote. Košík mala zaplnený takmer po okraj, no ešte ju čakali dve hriadky pórov a kalerábov, ktoré by sa prvým mrazom nepotešili. „Keby si mal strechu nad studňou, nebolo by ťa to trápilo,“ dodala.
„Veď práve!“ zvolal vodník a nahol sa dozadu tak veľmi, až sa lopatkami oprel o okraj studne na druhej strane. Založil si ruky pod hlavu a ležal tam tak natiahnutý cez jej hĺbku, akoby chcel byť jej vekom. „Takto sa mi to viacej páči,“ povedal spokojne. „Taká tma je dolu, a chladno. Ach, ako chladno!“
„A bude chladnejšie,“ pripomenula Myšohlávka, „takže šup do roboty, oprav strechu, lebo čochvíľa príde šerno a s ním ti už aj sneh do nej napadne.“
Vodník zahundral, no predsa zliezol zo studne a neveľmi ochotne sa pustil prehrabávať v debničke s nástrojmi a klincami. „Jau!“ zvýskol, porezal sa skôr, než vôbec začal. „Prúdy, aby to…hlbiny hlbočizné, ako ja nemám rád…!“ hromžil a Myšohlávka si nahlas povzdychla. Tajne sa však pousmiala a hrčovitým rukám sa hneď ľahšie narábalo s lopatkou.
„Či tu sa pracuje aj vo voľný deň?“ zvolal zrazu akýsi hlas a vodník s Myšohlávkou prekvapene dvihli hlavy. Pri plote z brezových kolov stála akási dievčina. „Buďte pozdravení, dobrí ľudia,“ usmiala sa a poopravila si batoh na pleciach.
„Ooo, Myšohlávka, pozri sa aká krásna návšteva!“ potešil sa vodník, s nepatričnou ochotou nahádzal všetky nástroje späť do debničky a ponáhľal sa k plotu. „Dobrý deň, milá moja! Veru, pracuje sa, usilovne ako potok dúcha do mlynského kolesa.“
„Ty si teda prvý, čo sa ide od námahy pretrhnúť,“ odfrkla si Myšohlávka. Vystrela sa od roboty a ruky utrela do zástery. „Dobrý deň. Tuto v týchto končinách nevieme, či je tretí a či siedmy deň. Robí sa vtedy, keď sa to pýta. Tuto málokedy niekto zavíta, kto by vedel, aký je deň.“ Venovala dievčine podozrievaný pohľad.
„Čo tam po dňoch,“ mávla rukou dievčina. „Tuším by sa vám hodila štipka pomoci. Veď sa už čoskoro začne stmievať.“
Vodník už horlivo prikyvoval, no Myšohlávka ho zarazila. Založila si ruky na prsiach. „A kto pomoc ponúka?“
Dievčina sa zmierlivo usmiala. „Nikam nepatrím, no pre vás môžem byť z Malého ľudu. Nemám meno, no vy ma smiete volať Machomôrka.“
„Myšohlávka, vari nevidíš, že je to víla?“ pohoršoval sa vodník.
„Nevidím? Nuž, nevidím,“ priznala Myšohlávka. Zrak jej na staré kolená dobre neslúžil, z takej diaľky nerozoznala zašpicatené uši a roztopašné pehy na tvári dievčaťa.
Vodník nespokojne tľoskol jazykom. „Baba stará…no poď, dieťa, Myšohlávku si nevšímaj. Ja som Hajcuba, tak sa volám.“ Otvoril bráničku a nechal vílu vojsť do dvora, začo ho obdarovala oslnivým úsmevom, presne takým, ako to majú víly vo zvyku.
„No poď, pomôžeš mi tuto v záhradke,“ zavelila hneď Myšohlávka a vodník sklamane zvesil plecia. „Hajcuba celý deň iba vylihuje, takže pomôžeš mne, aby si tú svoju jedinú úlohu konečne splnil! Potom pohľadáme niečo na večeru.“
A bolo rozhodnuté. Myšohlávka musela sama pre seba neochotne uznať, že pár mladých rúk, ba čo viac pár mladých nôh a veselý úsmev bol presne to, čo potrebovala. Víla bola vrtká a šikovná, pobehala celý dvor. S jej pomocou porobili aj to, čo pôvodne chceli odložiť na zajtra. K večeru, keď sa už slnko začalo súkať pod obzor, aby sa schovalo pred chladom jesenných noci, mali všetko hotové a konečne zamierili do tepla kuchyne.
„Aký je veľký, tento zámok vášho pána,“ povedala víla, keď ju zadným vchodom voviedli zo záhrady do sídla. „Veľký, ale prázdny.“
„Máš úplnú pravdu, milá Machomôrka,“ prikyvoval vodník a v čižmách mu čvachtalo. Skutočne, napohľad bolo tak, ako vravela. Steny zdobené novou tapetou, avšak holé. Okná zasklené, no zastreté ťažkými závesmi. Prázdne vyrezávané skrinky, vázy bez kvetov, svietniky bez sviec. Sídlo pripomínalo novučičký zdobený rám, krásny, avšak bez obrazu.
Našťastie kuchyňa bola malá a veľmi dobre zariadená. „Je to taký môj príbytok, vitaj,“ uviedla ich Myšohlávka. Usadila vílu i vodníka za stôl a čochvíľa všetci traja večerali.
„Prečo je tu tak prázdno a ticho?“ spýtala sa víla, keď sa pustili do jedla.
„Nuž, náš pán je už raz taký,“ vodník pokrčil plecami a strčil si do úst za lyžicu halušiek. „Tu ho je, tu ho nie je a len z času na čas máva návštevy.“
„Veľa je na cestách, neukáže sa doma i celé mesiace,“ doplnila Myšohlávka. „Väčšinou sme v celom dome len my dvaja.“
„Dokonca len ty,“ upresnil vodník. „Ja som väčšinou v studni.“
„Vraj väčšinou!“ odfrkla si Myšohlávka.
„Váš pán nemá žiadnych iných služobných?“ prekvapene sa spýtala Machomôrka.
„Veru nemá. Načo by aj, keď vkuse chodí po svete?“ zamľaskal.
„To by ma zaujímalo, kde sa toľko túla,“ zamyslela sa víla. Jedla sa zatiaľ sotva dotkla.
Myšohlávke sa v očiach opäť usadil ostražitý tieň. „To by veru aj mňa zaujímalo, odkiaľ a prečo sa k nám víla zatúlala.“
„Hľadám príbehy,“ povedala víla. Jej dvaja spoločníci si vymenili pohľady.
„Ale nie si Nositeľka príbehov, všakže nie si?“ spýtal sa vodník opatrne a i jemu sa na zelenkavej tvári usadili akési starosti.
„Nie, nie, to nie som,“ povedala víla a kútiky úst jej klesli, „tých nezostalo práve veľa. Vlastne žiadne. Nie, nehľadám príbehy, aby som živila Legendu, ale pravdu, aby som nakŕmila svoje srdce. A moje hľadanie ma zaviedlo práve na toto miesto. Preto verím, že tu, ďaleko od ľudí sa nebudete báť hovoriť to, čo Vôľa zakazuje.“
Vodník sa naširoko zazubil. „Báť sa príbehov? Kdeže. Doniesla sa nám zvesť o tom, čo prikazuje Vôľa, no nás sa to netýka, ver mi, milá moja.“ Myšohlávka sa tvárila opatrnejšie, no súhlasne prikývla.
Machomôrka sa usmiala. „Výborne. Viete, ste zrejme jediní na svete, čo mi dokážu odpovedať na moje otázky. Niekoho totiž hľadám. A možno je tým niekým práve váš pán.“
„Ale čo! To je vskutku veľmi nepravdepodobné!“ zasmial sa vodník. „Jeho nik nehľadá, nik ho nepozná.“
„Nepoznám toho, koho hľadám. Môžem sa mýliť, no predsa to skúsim. Porozprávate mi o vašom pánovi?“
Myšohlávka a vodník si vymenili pohľady.
„Chceš príbeh o ňom?“ spýtala sa trocha zarazene Myšohlávka. „O ňom nikdy nikto žiaden príbeh nehovoril.“
Víla sa usmiala. „Možno si konečne zaslúži prvý. Porozprávajte mi o ňom, pekne vás prosím!“
Vodník sa poškrabal v zelených vlasoch. „Eh, veď prečo aj nie…ale kde začať?“
Myšohlávka stisla pery. „Nuž, náš pán je raz taký, inokedy onaký, a tak zase celkom iný.“
„Áno, to je ono! Výborný úvod,“ potešil sa. „Raz taký. Raz iný. Náš pán je muž mnohých tvárí, mnohých šiat a mnohých životov. Spoznáš ho ako starca s bielou bradou a plešinou, čo Stromobradom šepká rady do uška a na druhý deň je sedliackym mládencom, čo naháňa rusalky po potoku. Tu sa zamiluje, tu poháda, tu sa mu narodí dieťa, tu je zas dedkom, keď jeho deti splodia ďalšie…ach, tých detí, čo ich len mal za tie roky!“
„Viac než by sám spočítal,“ sucho podotkla Myšohlávka. „Ale všetky už pomreli, chúďatá. Dávno to bolo, čo naposledy niekoho miloval.“
„Vari on nestarne?“ spýtala sa víla, vskutku presvedčivo prekvapene, no Myšohlávke sa na okamih zazdalo, že nevedomosť len predstiera.
„Starne, veď každý starne,“ vysvetľoval ochotne Hajcuba a tváril sa dôležito. „Nad hlavou nášho pána však visí…kliatba. Kliatba, ktorú sa dosial nikomu nepodarilo zlomiť.“
„Kliatba?“
„Presne tak,“ víla sústredene načúvala a Hajcuba, ponorený do rozprávačskej roly, tajomne stíšil hlas. „On sám netuší, kto ho preklial a prečo. Stalo sa to dávno-pradávno, v tých časoch, čo na nebo ešte vychádzali dva splny a lesný duch Stromovlad večer ukladal zvieratá spať. Tá jeho kliatba z neho robí neznámeho človeka. Zožiera jeho vnútro, veru. Kvôli nej náš pán zabúda, kým je. Ale niekým musí byť, preto z času na čas zmení šaty, zmení tvár a zmení chakte…cha…ako sa to…?“
„Charakter,“ pomohla mu Myšohlávka netrpezlivo.
„Správne! Charakter. Že je iný človek. Úplne cudzí. A ako kliatba trvá a trvá, náš pán má čoraz väčší problém rozlíšiť, ktorá z rolí, ktorú hrá, je tá jeho pravá, pôvodná…je to strašné, takto sa na to dívať!“
Myšohlávka len strnulo prikývla. „Dokonca aj my ho sotva spoznávame, keď sa domov vráti s novou tvárou.“
„Tak veru. A ani slovka nepovie! Zavrie sa v pracovni na poschodí. Tam je obklopený svojimi knihami a píše a píše…“
„Píše?“ zdalo sa, že to už vílu skutočne prekvapilo.
„Píše. Vymýšľa príbe…“
„Hajcuba!“
„Prepáč, prepáč!“ vodník bezradne rozhodil rukami. „A je to vonku!“
Víla behala pohľadom z jedného na druhého. „Nerozumiem tomu.“
„No, tak na to zabudni!“ vyhŕkla Myšohlávka rýchlo a vodník prikyvoval najprudšie a najochotnejšie, ako vedel.
„Už ste začali, Myšohlávka! Musíte mi to vysvetliť!“ prosila Machomôrka. „Ako sa dajú príbehy vymýšľať? Veď všetky príbehy, čo šírili Nositeľky príbehov, i tie, čo sa rozprávajú deťom a nad korbeľmi piva, všetky piesne i rozprávky – všetko je predsa opakovaním skutočnej udalosti! A keď sa niečo zmení, vymaže či pridá, príbeh začne smrdieť a je z neho klamstvo!“
Aké zúfalé má oči, behalo Myšohlávke hlavou.
Zdalo sa, že aj Hajcuba si to všimol a keďže mal mäkšie srdce, nevydržal ten pohľad. „Vymýšľa nové príbehy, milá moja, ver či nie! Zapisuje si ich do notesov, akoby boli skutočnými príbehmi. Vymýšľa miesta, vymýšľa ľudí…skrátka všetko.“ Na tvári sa mu usadil smutný tieň. „A potom zmení tvár, zmení meno a vyjde do sveta, aby sa postaral, aby sa stali skutočnými. Zas a znova.“
Víla onemela. Párkrát preglgla, než sa jej podarilo prehovoriť. „Ako je to…on…je tu?“
Pokrútili hlavami.
Machomôrka hodnú chvíľu mlčala. „Ako sa ho dá zbaviť kliatby?“ ozvala sa nakoniec, hlasom zrazu dutým ako bútľavá vŕba.
„Láskou, ako inak,“ odvetila Myšohlávka ticho.
„Veru, láskou,“ pritakal vodník smutne. „A tá, čo ho bude tak neskonale ľúbiť, musí ho ľúbiť celého. Všetky jeho tváre a všetky jeho životy. Za noci, čo je taká temná, že ani hviezdy sa neodvážia vystrčiť nosy, musí ho dotyčná objímať, kým v jej náruči nevystrieda všetky svoje podoby.“ Tu sa Hajcuba odmlčal, akoby sa zo strapatej hlavy snažil vyžmýkať tie správne slová. „Pochop, milá moja, že náš pán nebol vždy dobrým človekom. Bol ľstivým, bol krutým a bezcitným, bol klamárom a vrahom, zákerným mapu…ma…manipulátorom. Všetku krv, ktorú prelial, bude mať na rukách, kým úbohej dievčine nezmáča šaty a vlasy, kým od neho vydesená, zbláznená neutečie. Nejedna tak prišla o rozum.“ Nadýchol sa, troška roztrasene. „Ale keby tá, čo ho ľúbi, predsa len neušla a prišlo by ráno, vyslovila by jeho meno a privolala jeho pravú podobu, nech už by to bola ktorákoľvek z jeho tvárí.“
„Lenže pravé meno nášho pána nepozná už ani len on sám,“ doplnila šeptom Myšohlávka.
Zmĺkli.
Machomôrka hľadela na stenu oproti sebe, na pec, na policu s farebnými hlinenými džbánmi. „Osud,“ vyslovila takmer bezhlasne. „Jeho meno je Osud.“
Pri stole zavládlo ticho také hmatateľné, že na okamih pridusilo aj myšlienky a Myšohlávka bola neskôr ochotná vytrhať si všetky vlasy, len aby Hajcuba uveril, že jej srdce dva či tri údery vynechalo.
Víla sa sklonila k batohu a čosi z neho vytiahla. Červenú stuhu, alebo skôr útržok látky. Obaja naň vyjavene civeli. Myšohlávka už dávno celkom zabudla na halušky. Natiahla sa po látke, prešla po nej prstami. Na dotyk pripomínala pergamen, šumela pod prstami ako stránky knihy, v ktorých nezbedne listuje vietor, ako hlasy, čo si pri svieci šepkajú prastaré verše. „To je…odkiaľ to máš?“
„Moja matka to dostala od môjho otca, aby naňho nikdy nezabudla,“ odvetila víla a vzala látku medzi prsty. „Akoby aj mohla. Je to z plášťa Nositeľky príbehov, ktorú tak ako všetky zavraždili na Vôľov rozkaz. Jednej z mnohých dcér vášho pána, ktoré šírili Legendu, než ju Vôľa vyhlásil za zločin. Pomaly začínam rozumieť…“ Pozrela na jedného, potom na druhého. „Myšohlávka, Hajcuba, prosím pomôžte mi nájsť vášho pána. Je to môj otec. Som jeho posledná dcéra.“