Občas mám chuť len tak si pískať. Len tak si nechať vetrom česať vlasy.
Svieti slnko, a ak aj nie práve na mňa, tak isto svieti niekde inde a ak aj nie inde, tak osvecuje búrkové mračná nad mojou hlavou a nad hlavami nás všetkých. Neexistuje jediná myšlienka, čo by pochybovala, že tam je, že mi ešte niekedy pofŕka tvár cez listy stromov. V listoch stromov šumí vietor, a ak aj práve nie v nich, tak isto komusi rozfúkal papiere v kancelárii a možno ho konečne prinútil vystrčiť nos z okna a zhlboka sa nadýchnuť.
Občas mám chuť len tak si kráčať. Len tak si začať spievať náhodný tón.
Cesta vie byť kľukatá, ale je moja a ak aj nie moja, tak naša. A keď sa rozhodneme, že cieľ nebude jedinou zastávkou, máme na seba čas. Spievame, a ak sme aj práve ticho, to ticho za nás povie všetko, čo treba a keby aj nie, občas je všetko, čo treba, práve to ticho.
Občas mám chuť len tak sa smiať. Len tak rozhodiť ruky, nech mi kto chce vletí do objatia.
Smiech je krásny, keď je úprimný, a ak aj nie je krásny, aspoň je úprimný. Nakoniec, medzi smiechom a slzami nie je priveľký rozdiel, lebo keby bol, nedelila by ich taká tenká hranica. Nedalo by sa tak ľahko rozveseliť toho, kto plače a nekončilo by sa práve plačom toľko zábavy. Jedno či druhé, objatie patrí k obom, vždy je tu niekto, kto ťa ukryje vo svojom náručí, a ak aj nie, vždy sa môžeš zahrabať pod perinu.
Občas mám chuť prestať si pískať. Len tak si schovať vlasy pod čiapku, hoci v rohu mojej izby nefúka.
Bylinky vylisované v knihách spolu so spomienkami na chvíle, keď sme ich zbierali, a ak aj nie zbierali, aspoň od kohosi dostali ako dar. Cez škáry v múre, čo okolo seba z tých kníh staviam, sotva preniká dostatok svetla, aby som si videla dlane, nieto ešte mohla čítať. Slnko je odo mňa ďalej než od Zeme. Je tam zima, hoci vietor nefúka, mrznú mi uši a čiapka ma chráni pred zvukmi, a ak aj nie pred tými zvnútra, aspoň pred tými zvonka.
Občas mám chuť nespraviť už ani krok. Len tak ťa nechať počítať moje slzy.
Slzy sú potrebné, keď sú úprimné, a ak nie sú úprimné, tak ani potrebné. Nakoniec, medzi smiechom a slzami nie je priveľký rozdiel, lebo keby bol, nepotrebovali by sme jedno aj druhé rovnako. Na jedno i na druhé treba troška zastať, aby sme si to mohli odcítiť poctivo, a ak aj nie zastať, tak sa rýchlo rozbehnúť, aby nám vietor trhal krik od úst a sušil mokré líca.
Občas mám chuť len tak byť.
A keď aj nie byť, tak aspoň na chvíľu prestať existovať. Možno nie rovno zomrieť, to sa totiž nedá vziať späť a ono to slnko opäť vyjde.
Občas potrebujem blúdiť, až ma zastaví vlastný múr. V tieni toho múru si posedím, možno deň, možno storočia, a nakoniec sa rozhodnem vyliezť po ňom hore. Tam, kde jediným stropom je nebo, tam, kde sa hviezdy dusia v svetelnom smogu. Vyleziem tam, aby som ho rozohnala, aby som sa mohla vesmíru pozrieť do očí a povedať ty si sa vôbec nezmenila.
Keď zliezam dole, malé strieborné bodky nad mojou hlavou opäť žmurkajú z nových súhvezdí.
Občas mám chuť celé si to zopakovať.
Občas mám chuť myslieť si, že je to fajn.
