Nikdy som neletela lietadlom. Naopak všetky perá v reklamnom hrnčeku na mojom pracovnom stole preleteli asi polovicu sveta, len aby som nimi mohla vypisovať neforemnú kopu dokumentov, alebo ich hádzať po kolegyni, ktorá sa mi už týždeň snažila vybaviť rande so svojím spolužiakom zo strednej. Štyri perá v hrnčeku niesli logo Acacia Group, dve boli z banky, ďalšie z pošty – to som odtiaľ určite neukradla – a jedno od Ruth.
To posledné nebolo zo žiadnej firmy. Bolo jastrabie, aspoň ja som si to myslela, a prišlo minulého roku v obálke s narodeninovým pozdravom. Keby som v tom čase práve neskladala záverečné skúšky, šla by som pacifickú hrebeňovku s nimi. Keďže všetci moji priatelia končili školu o rok skôr – určite som neprepadla, nie – mohli si to dovoliť a ja som o toto dobrodružstvo prišla.
Teba by to aj tak nebavilo, povedala mi Ruth, akoby si nevšimla moje ohromenie a závisť, s akou som počúvala historky o ich trojtýždňovom výlete. Ruth to nikdy nevyslovila nahlas, ale všetci ma považovali za príliš pohodlnú na také dobrodružstvá. Za dievča z mesta, ktoré si v horách neporadí.
Mýlili sa. Aspoň som chcela, aby sa mýlili. No keďže ma citlivo odmietali vziať na akýkoľvek výlet, nemala som to ako zistiť.
Jessica sa nahrnula do kancelárie s náručou ďalších papierov. „Och, ak nechceš, aby som ti hodila kopírku do tváre, tak s tým šťukaním okamžite prestaň,“ zaškerila sa na mňa. Ani som si neuvedomila, že neprítomne zapínam a vypínam pero.
„Nespravíš to, nemôžeš si dovoliť kúpiť novú,“ oplatila som jej to, ale prestala som. Aby to vyzeralo, že niečo robím, zobudila som notebook a automatický naťukala heslo.
„Haló, robíš tu účtovníctvo,“ tresla papiere na svoj stôl, „ty to nejako vymyslíš.“
„Nepotrebujem, aby ma hneď vyhodili.“
Prevrátila očami. „Bože, Sarah, si tak nudná.“
Nevšímala som si ju. Z pracovnej plochy sa na mňa usmievali naše tváre – Ruth, Bianca, Thobias a ja. Bolo to z hudobného festivalu – z toho, na ktorom som prvýkrát stanovala – a všetci sme mali oblečené rovnaké tričká so zoznamom kapiel na chrbte. Boli nehorázne drahé a nedali sa vymeniť, takže som musela pretrpieť, že sa doň takmer nezmestím. Ruth totiž zabudla, že mi má kúpiť o číslo-dve väčšie, než im ostatným.
Bolo to minulé leto. Ruth mala ešte dredy a Bianca odvtedy na vlasoch vystriedala všetky farby dúhy. Tobias sa nezmenil. Šialené kučery mal k hlave pripučené pásikavou čiapkou a z vreciek širokých kapsáčov, ktoré nosil aj na formálne príležitosti, mu trčal poznámkový blok zaplnený úryvkami z metalových piesní a z Biblie.
Ja som mala vlasy zopnuté do jednoduchého chvosta a na zápästiach tri-štyri náramky. Ani ja som sa nezmenila. Hm, možno som trochu pribrala. Pripadala som si ako naleštená reklamná prepisovačka medzi jastrabími perami.
Otvorila som emaily, ale po chvíli som si uvedomila, že ich vôbec nečítam.
Pierko v hrnčeku opäť pritiahlo môj pohľad.
Prečo ma nikdy nebrávali so sebou?
Po práci som sa zvykla prechádzať v parku. V centre sa premávalo príliš veľa ľudí a chodníky boli príliš upravené, a predsa to bolo najbližšie k prírode, ako som sa v bežný deň vedela dostať. Než som odišla študovať do mesta, bývali sme na vidieku a s bratmi som trávila kopu času vonku. Nikdy som im celkom nestačila, ale boli sme tím. Hrali sme sa v blate a lozili po stromoch, pozorovali vtáky a chytali chrobáky, a boli sme takí slobodní.
Jessica mala pravdu. Kedy sa zo mňa stihla stať nudná účtovníčka?
Obracala som pierko medzi prstami a ani som si neuvedomila, kedy som ho vytiahla z hrnčeka. Ten vták ešte žije? Lieta si niekde nad oregonskými horami a lesmi, alebo ho už niečo zožralo? Ani som si nevedela predstaviť, aký úžasný musí byť výhľad odtiaľ zhora.
Uvedomila som si, že v druhej ruke mám stále pero s logom Acacia Group a neprítomne si kreslím po dokumente, ktorý som sa chystala vypísať a opečiatkovať už pred polhodinou. Vždy som bola skôr logický než umelecký typ, takže škaredé postihnuté stromy, krivý domček a srdiečko miesto slnka boli maximum, čo som dokázala vytvoriť.
Chvíľu som civela na ten úbohý obrázok nad vybodkovaným priestorom pre podpis. Potom som vedľa slnka dokreslila vtáčika – dva kopčeky, ktoré žiaľ pripomínali skôr zadok než nejakého lietajúceho dravca. Ani som nevedela prečo, poskladala som z toho papiera labuť, ako ma to ešte na škole učila Bianca. Keď som otvorila okno, Jessica odlepila pohľad od obrazovky a nenápadne na mňa zaškúlila ponad svoj monitor. Ignorovala som ju. Vyhodila som papierového vtáčika z okna. Samozrejme, nedalo sa povedať, že by letel. Boli sme na druhom poschodí, takže prakticky len spadol na parkovisko, kde ho strhol chladný jesenný vietor a odkotúľal ho. Po chvíli sa stratil pod Clarkovej autom.
Môj notebook veselo zacinkal, keď mi prišiel email. Otočila som sa a na obrazovke som zazrela Jessicinu adresu. Tá sa už tvárila nenápadne, celú hlavu si schovala za svoj monitor. Prevrátila som očami a s povzdychom som klesla späť na stoličku.
Z prílohy mailu na mňa vyskočila fotografia.
„To má byť on?“
Jessica na mňa nevinne zaklipkala mihalnicami. „Konečne sa mi podarilo prinútiť ho, nech mi pošle nejakú schopnú fotku. No nie je zlatíčko? Všímaj tie ruky, bože, je taký chutný…“
Prevrátila som očami. „Tak prečo s ním nechodíš ty…“
„Lebo som vydatá,“ uškrnula sa. „Navyše, to ty potrebuješ vypadnúť.“
„Nespomenula si, že je horolezec.“
„Nemyslela som si, že ťa to bude zaujímať,“ odfrkla si a mávla rukou. „Ale žiadnu fotku okrem tejto nemá. Je totálne nemožný, čo sa týka fotenia…“
Jessica sa ďalej rozplývala, no už som ju nepočúvala. Z fotky na mňa hľadeli príjemné, inteligentné oči mladého muža v horolezeckej výstroji a tričku Iron Maiden. Usmieval sa trocha nakrivo a na lícach mal stopy po akné, ale pod prilbou to takmer nebolo vidno.
„Jessica?“
Prestala opisovať jeho dokonalé nadýchané kadere a zazubila sa na mňa. „Áno?“
„Hlavne nech ma zoberie niekam inam ako na kávu. A daj mi vytlačiť ešte jednu faktúru za kosenie v Garfield parku.“
Jessica sa víťazoslávne zaškerila a jej dlhé nechty už klopkali po displeji mobilu.
