Príbeh, ktorý vám rozpoviem, pochádza z dnes už takmer zabudnutých vekov. Z dávnych čias, keď ešte na nebo vychádzali dva mesiace a lesný duch Stromovlad dával zvieratám dobrú noc. V tých dobách vládli iní vládcovia a svet sa riadil inými pravidlami ako dnes. Minulosť, zahalená prikrývkou hmly, však predchádzala dnešku – a to, čo sa vtedy udialo, zmenilo cestu Osudu a otočilo strelku jeho kompasu smerom k novému severu. Je nesmierne dôležité, aby sme ten príbeh poznali. A tak ešte raz, začnime pekne poporiadku…
Kedysi dávno, keď ešte na nebo vychádzali dva mesiace a lesný duch Stromovlad dával zvieratám dobrú noc, v malej dedinke zvanej Halwerk sa chudobným rodičom narodilo dieťatko. Bolo to dievčatko, drobné a s veľkými sivými očami – dieťa ľudského rodu. Ten rok však dedinu zachvátil mor. Temná pliaga, choroba, ktorá si brala životy bez rozmyslu, bez zľutovania. Jediný liek mali mágovia – a nebol zadarmo.
Dedinu navštívila čarodejka. Obkolesila sa magickou bariérou, aby sa k nej choroba nedostala a zúfalým dedinčanom ponúkla dohodu – ak nájdu niečo dostatočne hodnotné, čo jej obetujú, prinesie im liek. Starešinovia sa zišli, dali hlavy dokopy, no dedina bola chudobná. Slabá. Hynula, a zatiaľ čo čarodejka otáľala, ľudia umierali. Nemali jej čo ponúknuť, iba ak svoje vlastné životy.
Nie je celkom jasné, kto s tým nápadom prišiel, no všetci, dokonca i rodičia, súhlasili. Dali čarodejke dieťa. Novorodeniatko, čo sa narodilo len pred pár týždňami. Rodičia sa možno nádejali, že čarodejka dieťa vychová, spraví z dievčatka svoju učnicu. Dedičku jej moci. Nestalo sa tak. Len čo čarodejka splnila svoju časť dohody a vyliečila dedinčanov, vydala sa do Dračích hôr. Nemala v pláne dieťa vychovať, kdeže. Stretla sa s dračím veliteľom, mocným čiernym drakom Barzugom a vymenila dieťa za jednu jeho vzácnu šupinu, ktorú potrebovala na svoje čary.
Draci tých čias boli iní než tí, o ktorých počuť dnes. Boli väčší, mocnejší. Vedeli nielen chrliť oheň či ľad, vládli aj rôznymi silami. Tu jeden šíril omamujúci strach, ďalší vedel preniknúť do mysle svojej obete či odhaliť lož na prvý pohľad. Mali svoje kráľovstvo, patrila im zem, hory, údolia i nebo. A boli známi tým, že požierali deti.
Nik nevie, prečo tak nespravili i v prípade dievčatka, ktoré priniesla čarodejka. Možno sa rozhodli zmeniť, možno v ňom videli niečo viac, než len vychudnuté ľudské mláďa a možno naň len skrátka v tej chvíli nemali chuť. Na tom ale nezáleží. Dôležité je, že ho nezožrali, ba naopak – rozhodli sa ho vychovať ako svoje vlastné.
Uplynulo sedemnásť rokov z dievčatka sa stala dospelá žena. Draci síce nepovažovali za potrebné naučiť ju ľudskú reč či dokonca dať jej meno, no starali sa o ňu dobre a okrem toho ju aj trénovali. Stala sa z nej obávaná bojovníčka. Keďže boj cvičila s drakmi, poznala ich slabiny a bola snáď jediná, čo sa im v zápase mohol rovnať. Nebola však proti nim. Boli jej priatelia. Jediná rodina, ktorú kedy poznala.
V tom čase bola kráľovnou dračej ríše dračica Adara. Vládla mocou svetla a dokázala meniť svoje šupiny – cez deň bola čierna ako nočné nebo, šupiny sa jej trblietali ako hviezdy a pazúre pripomínali kosáky mesiaca. Prinášala tmu, keď sa jej to práve hodilo a rozosievala strach. V noci sa naopak jej šupiny rozžiarili belasým prísvitom ako nebo, jej oči boli planúce slnká a zuby zlatisté lúče. Prinášala svetlo, šírila okolo seba pokoj a nádej.
Aj draci, ktorí jej slúžili, boli mocní. Deň po dni v nej aj v nich rástla chamtivá myšlienka. Keď sú oni najmocnejšie bytosti, prečo sa ostatné národy pred nimi neskláňajú? Prečo ich neuctievajú, prečo im nenosia dary a obety? Prečo draci vládnu len jednému kráľovstvu miesto toho, aby vládli všetkým?
Draci, zaslepení vlastnou mocou, zvolali kráľov a kráľovné ostatných národov a vyzvali ich, aby pred nimi pokľakli. No králi a kráľovné odmietli – a tak draci rozpútali vojnu. Rieky sa sfarbili načerveno a nebo zahalil hustý čierny dym, keď plamene pohlcovali kráľovstvo za kráľovstvom, pazúre a tesáky si brali životy vojakov i nevinných ľudí. V tom boji stála dievčina na strane drakov. Uctievala ich tak, ako ich vraj mali uctievať všetci – dali jej predsa život. Ľudská rasa pre ňu neznamenala nič.
No predsa len vyzerala ako človek. Mala tmavé havranie vlasy, pehavú tvár a bola drobnej postavy. Napohľad ničím nevynikala a draci sa rozhodli využiť to – urobili z nej svojho špeha, vyzvedačku, ktorá ľahko prenikla do nepriateľského tábora a zisťovala, aké majú plány. To, že nepoznala ľudskú reč, či reč elfov a trpaslíkov, nehralo žiadnu rolu. Jednoducho jej stačilo predstierať, že je nemá, dívať sa a počúvať a draci jej potom vošli do spomienok a prezreli si, čo zistila.
Tej noci svietili dva splny. Dievčina striehla za plachtou veliteľského stanu, nehybne počúvala, čo sa vo vnútri deje. Poľavila však v ostražitosti – nevšimla si vojakov, čo boli na stráži. Odhalili ju. Tej noci ju za svitu dvoch splnov škaredo zmlátili a uväznili v reťaziach. Veliteľ vojska sa ju snažil vypočúvať, kládol jej rôzne otázky. Nerozumela mu a ani ju to nezaujímalo – len prskala a nadávala v reči drakov. Kričala na neho, že draci si po ňu prídu, no veliteľ jej nerozumel.
Prešlo sedem dní a draci neprišli. Vysilenú dievčinu prešiel všetok vzdor. Ubolená a doráňaná, krčila sa v klietke, kam ju zavreli. Aj keby nakoniec chcela odpovedať na veliteľove otázky, aby jej dali slobodu, nerozumela mu a on nerozumel jej. Pomaly strácala nádej, že jej priateľom drakom záleží na jej osude.
Niekomu na nej však záležalo. Ten niekto bol mladý lukostrelec, ktorý sa nad ňou zľutoval a pod rúškom noci jej pomohol ujsť. Nie, nerozumeli reči toho druhého, no rukami-nohami sa dorozumieť dokázali. Ušli do lesov a utekali a utekali, keď stromy vzplanuli ako fakle od dračieho ohňa. Ukrývali sa v jaskyniach a zadržiavali dych, keď vysoko na oblohe preletela dračia letka zanechávajúc za sebou čierne pásy dymu. Potom prišli do trosiek zničeného mesta. Zbortené domy, vyhorené chrámy a to, čo zostalo z pôvodných obyvateľov, im naháňalo hrôzu a spôsobovalo nočné mory. Prechádzali poliami, kde kedysi rástla pšenica a raž, teraz to boli však len polia popola a vyhladované deti sa skrývali v zničených stodolách hľadajúc čokoľvek pod zub.
V hrôzostrašnej vojne však nepadali len ľudia, elfovia a trpaslíci. Trpeli aj víly, hobiti či Enti – národy mierumilovné, ktoré nechceli boj. Trpeli zvieratá obývajúce lesy a hory. A trpeli i draci, pretože ich nepriatelia sa rýchlo učili. Netrvalo dlho a prišli na to, ako mi výrazne stenčiť rady dračích bojovníkov.
Dievčina a mladý lukostrelec putovali pomedzi tú biedu a smrť, videli čo všetko priniesla dračia chamtivosť – a čo všetko vzala. A preto sa dievčina odhodlala, že vojna musí skončiť. Chytila lukostrelca za ruku a spoločne sa vydali na neľahkú cestu, na dlhú a nebezpečnú cestu na sever. Tam, v ľadových pustatinách, kde sa mráz prehrýzal až do kostí a nežilo tam nič, len snežní duchovia, tam, kde vpred ich hnalo len odhodlanie, nachádzala sa roklina. Viedla hádam až na samotné Dno sveta a práve v nej prebýval najstarší a najmúdrejší drak. Volal sa Tahranek a spal svojim desaťtisícročným spánkom. Legenda vravela, že kto ho prebudí, okamžite padne mŕtvy. Tá legenda nehovorila pravdu.
Dievčina si sadla na Tahranekovu bielu labu. Keď prehovorila, pošteklila ho svojím horúcim dychom. Tahranek otvoril jedno oko a počúval. Povedala mu o tom, čo sa deje vo
svete. O chamtivosti, ktorá ovládla drakov, o smrti, ktorú všetkým prinesie, ak neprestanú. O smrti nielen pre všetkých ostatných, ale aj pre samotných drakov.
Tahranek počúval. Dlho mlčal a potom otvoril aj druhé oko. Zodvihol svoje mohutné telo a roztiahol krídla, ktoré zatienili zem na niekoľko míľ ďaleko. Keď sa vzniesol k nebu s dievčinou a lukostrelcom na chrbte a zareval, samotný Sever sa otriasol.
Tí, čo ešte odolávali, sa v ten deň zhromaždili na mieste, ktoré vtedy získalo meno Posledná pláň. Práve tam poslednýkrát pozdvihli zbrane, aby sa postavili drakom – aby tam ako hrdinovia padli v boji, hoci by nezostal nik, kto by o ich činoch skladal básne. Draci sa zhromažili taktiež. Omámený zúrivosťou prskali iskry. Boli pripravení bojovať do posledného dychu, hoci to znamenalo, že nezostane nik, kto by uctieval ich moc. Nezostane nik, kto by ich mocou vládol.
S príchodom úsvitu vytasili zbrane – meče, luky, oštepy a mágiu na jednej strane, pazúre, tesáky, oheň a ľad na tej druhej. No vtom slnko zatienilo obrovské Tahranekovo telo. Čas, večne plynúci, sa zastavil.
Tahranek, ako i ostatní draci, vládol zvláštnou mocou. Mal dar, ktorý nemal nik iný – hovoril rečou Bytostí – jazykom, ktorému rozumejú všetky tvory na svete. V ten deň na úsvite, prehovoril prastarý drak do duše všetkému živému. Hovoril dlho, ale to nebolo dôležité, pretože v tej chvíli čas neplynul ako zvyčajne. Keď skončil, nastalo ticho také hlboké, že bolo počuť, ako Matke Zemi bije srdce. Slabo, utrápene. Ale bije a stále má nádej.
V ten deň na úsvite sa čosi zmenilo. nesvitalo len na nový deň, svitalo na novú dobu. Z Poslednej pláne odišli všetci živí. Vrátili sa do svojich zničených domovov, aby ich opravili a ešte dlho, veľmi dlho mlčali. Prvý opäť prehovoril vietor. Po ňom sa ozvali stromy, keď zašumeli v ich korunách a po nich sa rozospievali vtáky. Postupne sa opäť rozrečnil celý svet.
Národy uzavreli s drakmi mier. Zlo, ktoré bolo napáchané, síce nešlo zabudnúť ani odpustiť, no Tahranek všetkým prikázal, aby zabezpečili, aby ono zlo nesplodilo ďalšie zlo. Prikázal im, aby nech budú robiť čokoľvek, nedovolili, aby tieň minulosti zastrel aj budúcnosť. Aby sa to, čo sa udialo, už nikdy nezopakovalo.
Na súmraku onoho dňa, ktorý nazvali Prvým dňom mieru, na Poslednej pláni stáli dievčina a lukostrelec a držali sa za ruky. Tahranek k nim sklonil hlavu. Priniesol im tri dary. Prvým bolo meno – meno pre dievčinu. Waryon. V dračej reči to znamená odhodlanie. Druhým darom bolo požehnanie – požehnanie láske medzi dvoma ľuďmi, ktorí si rozumeli srdcami, nie slovami a s odhodlaním si prešli ľadovým peklom, aby zachránili svet. A tretím darom bolo dračie vajce. Tahranek ho zveril mladému páru a zaprisahal ich, aby svet, ktorý zachránili, udržali zachránený. Povedal im, že to vajce udrží mier medzi drakmi i ostatnými národmi tisícky rokov. Tahranek hovoril pravdu.
Po čase sa Waryon a jej manželovi narodil syn. Nazvali ho Fale, čo v reči drakov znamená úsvit. Keď dosiahol dvanásť rokov, dračie vajde od Tahraneka prasklo a na svet priamo Falemu do náručia vykĺzla drobná čierna dračica. Boli najlepšími priateľmi od prvej chvíle. No to bol len začiatok.
Fale sa stal prvým dračím jazdcom. Stal sa úsvitom novej éry – éry dračích jazdcov. A ako povedal prastarý drak, úsvitom tisícok rokov mieru.
Dnes sú jazdci už len spomienkou. Nejasnou ako siluety v hmle, len sotva viac než pocit, čo zostane zo sna po prebudení. Draci odchádzajú, ďaleko-preďaleko na západ. Tých pár, čo zostalo, len nejasne pamätá Tahranekove slová. Ich doba sa dávno skončila, prišli iné časy. Draci, ako sme ich poznali a ako ich poznáme, pomaly ale isto odchádzajú.
