Južne od severu a severne od juhu, len čosi východnejšie, než je západ a trochu viac na západ, než je východ, inými slovami priamo uprostred mapy rozprestiera sa zvlnená zelená pláň. Nízke kopce a nehlboké doliny sú domovom hobitov. Ten kraj, pre lepší prehľad, je rozdelený na dve časti – Horný Dol a Dolný Hor. Vládne mu Guľatý gróf, hobit nevídaných rozmerov – rovnako široký ako vysoký. Každý rok, ako je zvykom, usporadúva veľkú hostinu na oslavu letného slnovratu. Hoduje sa, pije a tancuje celý týždeň a v posledný večer nebo zasype spŕška rôznofarebných isker. Ohňostroj.
Náš príbeh začína práve v prvý deň osláv letného slnovratu. Zábavný program, ktorý mal na starosti svetoznámy Pestrofarebný čarodej, sa pozvoľna rozbiehal. Nalievalo sa bazové víno, práve sa stmievalo. Večerný vzduch bol svieži, nasýtený radosťou z osláv a dymom z fajok.
Medzi divákmi, ktorí sledovali predstavenie Pestrofarebného čarodeja, by ste našli aj istého hobita, ktorý je hlavným hrdinom nášho príbehu. Ten hobit sa volal Šafro Hlúbik a poviem vám na rovinu, nebol vôbec ničím zaujímavý. Bol to ten najobyčajnejší hobit, akého si len dokážete predstaviť. Mal typické kučeravé vlasy farby ako polia na jeseň, výšku priemernú – presne jeden meter a jedenásť a pol centimetra, mal priveľké chodidlá, ale nie príliš priveľké a vždy popoludní sedával na lavičke pred svojou norou a vyfukoval krúžky dymu z dedovej vyrezávanej fajky, ako to robili všetci hobiti v tú hodinu po celom svete. Dalo by sa povedať, že bol priam ukážkovo priemerný, tak dokonale obyčajný, že by ste jeho tvár ľahko prehliadli v dave a ak by ste si ho náhodou aj všimli, istotne by ste si ho nezapamätali.
Šafro si uvedomoval, aký je obyčajný. Problém bol však v tom, že netušil, ako to zmeniť. Presne nad tým premýšľal aj v ten večer, zatiaľ čo Pestrofarebný čarodej na pódiu nechával hobitom vo fajkách narásť kvety. Všetci ostatní hobiti boli niečím zaujímaví. Ten pestoval tie najväčšie tekvice, tamten zasa strúhal tie najlepšie fajky, onen mal zas najchlpatejšie chodidlá a henten vedel pískať cez prsty na nohách…a aby toho nebolo málo, Šafrov starý otec bol za svojich čias tým najvyšším hobitom. Dokonca si ani nepotreboval stúpnuť na bedničku, aby dosiahol na najvyššiu policu v komore. Šafro nikdy nechápal, prečo si hobiti stavajú také vysoké police, keď sú takí malí…
Zrazu ho z myšlienok vytrhol potlesk a ohromený jasot. Pestrofarebný čarodej práve použil zaklínadlo, aby sa zmenšil na veľkosť štamperlíka. Vzápätí sa jeho čarovná palica rozžiarila a z ničoho nič narástol o celé štyri metre. Teraz sa týčil nad hobitmi ako dáka hora.
A vtedy dostal Šafro nápad. Keby ho tak čarodej zväčšil natrvalo, už by sa nemusel stavať na bedničku, aby dosiahol na najvyššiu policu v komore. Konečne by bol niečím zaujímavý.
Keď Pestrofarebný čarodej za veľkého potlesku konečne zliezol z pódia, bola už tma. Šafro sa za ním chytro ponáhľal.
“Pán Pestrofarebný čarodej,” oslovil ho smelo. “Mne sa vaše vystúpenie nesmierne páčilo a, viete, zvlášť to, ako ste tak narástli.”
“Ďakujem, ďakujem,” poklonil sa Pestrofarebný čarodej. “Autogramy ale budem rozdávať až zajtra, dnes som ustatý.”
“Nie, ja si autogram neprosím,” pokračoval Šafro. “Chcel som sa opýtať, či by ste ma nemohli zväčšiť. Natrvalo.”
“Zväčšiť? Ale prosím ťa, hobiti majú byť predsa od prírody malí. Okrem toho, také moje zaklínadlo nie je trvalé. Po chvíli by si sa zase zmenšil.”
Hobit posmutnel, no hneď mu čosi napadlo. “Tak ma to zaklínadlo naučte! Prosím…”
“Čože? Hobit a čarodej? HA!” Pestrofarebný čarodej sa nahlas rozosmial. “Hobiti nemajú čarovnú moc. Ak chceš čarovať, musíš ju získať.”
“A to ako?”
“Musíš za slnovratu vykonať špeciálny rituál s magickým artefaktom.”
“Rituál? Artefakt?” Šafrovi sa z toho už začínala krútiť hlava.
“Tak veru. Musíš do ohňa z brezových prútov hodiť artefakt a vyriecť čarovnú formulku – to je ten rituál. No a artefakt, to je dračia šupina. Ale musí byť čerstvá…” Šafro počúval s otvorenými ústami. Vyhliadky stať sa čarodejom boli čoraz horšie a horšie. “A keby som to spravil, teda keby som získal dračiu šupinu a spravil rituál, vzali by ste ma za učňa?”
Pestrofarebný čarodej mu venoval pobavený pohľad. “Nuž, vzal. Ale máš na to už len šesť dní – o chvíľu je slnovrat. Mal by si sa preto poponáhľať…” A s týmito slovami si nasadil na hlavu klobúk a nechal nášho hobita stáť uprostred cestičky. Keď odchádzal, sám pre seba si krútil hlavou a uchechtával sa popod fúzy: “Hobit a čarodej… pche! Nemožné…”
Ktovie, čo v ten večer Šafra presvedčilo, že stojí za to skúsiť to. Možno si povedal, že nemá čo stratiť (iba ak život pri boji s drakom a rozhodne príde o celú oslavu a kopu jedla – to ho takmer odradilo), alebo sa mu do mysle zavŕtali čarodejove posmešné slová. Nech už to bolo akokoľvek, než stíchla hudba na námestí a všetci sa pobrali spať, pobalil si veci a s východom slnka vyrazil na cestu.
Z legiend Šafro vedel, že všetky veľké cesty začínajú v hostinci na krížnych cestách. Jeden taký poznal a keďže nemal ani tušenia, ktorým smerom by sa mohol vyskytovať nejaký drak, pobral sa tam, že sa opýta.
Do hostinca dorazil okolo poludnia celkom vyhladnutý (vynechal totiž druhú desiatu a ešte nemal predobed). Hostinec bol ale úplne preplnený. Slnovratové zľavy prilákali množstvo zákazníkov. Jediné voľné miesto bolo kdesi v rohu. Sedela tam zvláštna postava v kapucni.
“Prepáčte, smiem si prisadnúť?” spýtal sa poriadne nahlas, aby prekričal hluk v miestnosti.
“Len si poslúž,” zaškriekala postava a Šafrom trhlo. Pri stole sedela naozaj veľká straka v plášti a s veľkými zlatými hodinkami na retiazke okolo krku. “Aj tak som na odchode.”
“A kam cestujete?” spýtal sa zvedavo.
“Čo ťa do toho? Vy hobiti ste vskutku otravní…”
Šafro si prisadol a objednal si od čašníčky prvý chod predobeda – dve polievky, lekvárové buchty a pstruha na masle. “A vy ste Čaristraka, však? Viete, ja som sa len tak pýtal. Chystám sa totiž do sveta a mám len šesť dní na to, aby som získal dračiu šupinu a vrátil sa domov.”
Čaristraka spozornela. “Dračiu šupinu? A na čo?”
“Chcem sa stať čarodejom, aby som sa naučil zväčšovacie kúzlo a mohol byť vysoký.”
Čaristraka veselo zaškriekala. “Tak sa mi zdá, že dokážeme byť jeden druhému užitoční. Ja potrebujem tiež dračiu šupinu – je vzácna a keď ju predám, budem môcť konečne odísť do dôchodku a už len strážiť svoje poklady. Ty chceš byť vysoký. Ja poznám zaklínadlo, ktoré ťa ním spraví natrvalo.”
“Skutočne?” Šafrovi vypadla z ruky buchta. Potom sa zháčil. “Ale ako môžem vedieť, že hovoríte pravdu?”
“Nuž, dívaj sa.” Čaristraka sa prehla a vypľula na stôl akúsi hrubočiznú knihu. Zároveň s tým sa zmenšila skoro o polovicu. Pazúrmi nalistovala správnu stránku, čosi zaškriekala a ozvalo sa ŽUCH – a Čaristraka sa zrazu premenila na drobnú čiernovlasú dámu. “Vidíš? Ovládam mágiu. Toto kúzlo ma robí človekom, kým ho neodvolám. Podobné viem použiť na teba, aby si bol vysoký – ale až keď pre mňa získaš dračiu šupinu.”
Šafro neváhal. “Platí.” A podali si ruky. “Ale kde nájdeme draka?”
“O jednom viem.” Čaristraka sa premenila späť na straku a zhltla knihu, čím sa o kúsok zväčšila. Asi sa samej sebe zdala malá, preto pre istotu zhltla všetko, čo si Šafro objednal a na dôvažok ešte dve stoličky. Teraz už bol skutočne veľká. “To aby som ťa odniesla,” vysvetlila. “Poletíme!” A schmatla zarazeného hobita do pazúrov, preletela s ním ponad všetkých hostí, cez dvere von a k jasnému modrému nebu.
Leteli po zvyšok dňa, celú noc i deň nasledujúci. Medzitým sa veľa rozprávali, aby im cesta rýchlejšie ubehla. Šafro sa dozvedel, že Čaristraka je obchodníčka s magickými predmetmi a ona sa o ňom dozvedela, že je zas predavač tabaku – a inak nič zaujímavé. Večer druhého dňa doleteli k horám.
“Tu v priesmyku je dračia jaskyňa. Drak v nej síce nespí, ale býva a je celkom čulý, no ty si hobit a hobiti sú skvelí lupiči! Určite sa ti podarí dostať dnu nepozorovane a ukradnúť mu šupinu!”
“Nemôžem si predtým aspoň odpočinúť?” namietal Šafro. Let sa mu veľmi nepáčil. “Nie, som nedočkavá,” zavelila Čaristraka. “Choď dnu a prines mi čerstvú šupinu. Čerstvú! Draci totiž strácajú šupiny vkuse, ale po pár hodinách šupiny zhrdzavejú a stratia svoju moc. Preto ju hneď namočím do mesačnej vody.” A aj hneď fľaštičku s mesačnou vodou vypľula do trávy.
Šafrovi sa to nepozdávalo, no nemal chuť sa s ňou hádať. Vykročil teda k jaskyni najtichšie ako vedel. Vnútri bola úplná tma a hrobové ticho.
“Stoj!” zahrmel zrazu hromový hlas a jaskyňa sa zachvela. “Viem, že si tu. Cítim ťa! Už aj von z mojej jaskyne – dnu môžu vojsť len tí, čo sa mi môžu nejako rovnať!” To istotne hovoril drak, o tom Šafro nepochyboval. Pustil sa do tuhého rozmýšľania. “Hlboko sa ospravedlňujem, že ruším,” povedal zdvorilo. “Ale myslím si, že v niečom sa vám môžem rovnať, pán drak.”
“Hobit a môže sa mi rovnať? Pche! V čom?”
“Viem dymiť,” povedal Šafro a hneď si aj zapálil fajku. Vyfúkol krúžok, ten najpriemernejší dymový krúžok na svete, ale drak sa zdal byť zaujatý. “Hmmmmm,” zadunel, “to je vskutku pozoruhodné. Poď teda ďalej, malý pozoruhodný hobit.”
Šafra zahrialo pri srdiečku pri tých slovách. Smelo vošiel hlbšie do jaskynnej chodby. Zrazu sa ocitol v obrovskej sieni. Všade horeli sviece v lampášoch. Legendy hovorili, že draci majú vo svojich jaskyniach kopu zlata a pokladov a drahokamov a…
“Zahas si, prosím, tú svoju fajku, pozoruhodný hobit,” povedal drak, “aby si náhodou nepodpálil moje knihy.”
Dračia jaskyňa bola plná kníh. Šafro sa nevedel vynadívať.
“Vy viete čítať?” vyletelo z neho.
“Načo by mi boli knihy, keby som nevedel?” povedal drak pobavene. Sedel na hromade starodávnych zväzkov a na modrom šupinatom nose mal nasadené veľké okuliare. “Som vášnivý čitateľ. Drak sa z takých kníh dozvie veľa zaujímavého, dokonca i sám o sebe. Vedel si napríklad, že podľa istého učenca som druh draka zvaný vetroplach skalný? Vraj môj druh študoval a zistil, že si staviame hniezda na vrchole hôr. HA! Hotová hlúposť.”
“No, to som teda nevedel,” priznal sa Šafro a vyvaľoval oči na množstvo kníh. Už sa takmer prestal báť, že ho drak zožerie. Vlastne vyzeral priateľsky. Spomenul si ale, že má svoju úlohu a začal sa obzerať po šupine.
“Vieš, ako sa vraví, že draci milujú zlato a taak…ono to vôbec nie je pravda,” pokračoval drak. “Nie sme všetci rovnakí. Ja mám napríklad rád knihy a tak ich zhromažďujem. Raz by som chcel otvoriť knižnicu. Ale nespal som už tisíc rokov, tak by som sa už pomaly chcel uložiť na spánok.” Drak troška znervóznel. “Avšak bojím sa, že zatiaľ čo budem spať, niekto mojim knihám ublíži. Potreboval by som niekoho, kto sa bude starať o moje poklady…” Potom sa drak zamračil. “A čo ty, dymiaci hobit? Dúfam, že si mi neprišiel kradnúť moje knihy.”
“Nie, nie, kdeže,” odvetil Šafro rýchlo. “Ani som netušil, že máte knihy.” Drak sa nervózne poškrabal za uchom. “Zaujímavé…” A ako sa škrabal, zrazu sa mu jedna šupina uvoľnila. S tichučkým cinknutím dopadla na zem asi dva metre od Šafra. Drak si okamžite všimol, kam smeruje Šafrov pohľad. “Ach, takže takto! Pozoruhodný dymiaci hobit je zlodej šupín!” A keď už si Šafro myslel, že ho po tomto odhalení upečie ako špekačku, drak sa rozosmial. “Len si ju zober. Mám ich celú kopu.”
A tak sa spriatelili. Po zvyšok noci sa rozprávali o knihách, o jedle a o fajkách. Šafro naučil draka vyfukovať dymové krúžky. Drak tým bol úplne nadšený, no najviac ho fascinovalo, akí sú hobiti malí.
Nadránom sa rozlúčili a Šafro sa vrátil ku Čaristrake.
“Už som sa o teba bála!” zaškriekala.
“Nebol dôvod,” usmial sa hobit. “Ten drak je naozaj priateľský. Má rád knihy a vyzná sa vo všetkom. Tú šupinu mi dal celkom dobrovoľne.”
Čaristraka sa nevedela prestať čudovať, keď jej rozprával, čo v noci zažil. Potom ale prišiel čas dokončiť, čo spolu začali. Šafro odovzdal Čaristrake šupinu a ona ho pomocou svojej knihy zväčšila. Teraz meral meter a šesťdesiatdva centimetrov a mal veľmi dlhé nohy. “To je zvláštne,” prechádzal sa hore dole a nohy mu zavadzali.
“Zvykneš si,” uisťovala ho a medzitým namočila šupinu do mesačnej vody. Šafro si ale nezvykol. Podvečer povedal Čaristrake:
“Počuj, mne sa to nepáči. Také dlhé nohy mi zavadzajú a sú hlučné a nemotorné. A som príliš…cítim sa príliš…vysoký. Premeň ma naspäť.”
Čaristraka sa zamračila, ale urobila tak. “No, ale čo budeš teraz robiť?” “Možno by som sa rád stal čarodejom aj tak.”
“Ale ja tú šupinu potrebujem. Kúpim si za ňu bezpečnú jaskynku, v ktorej si budem strážiť svoje poklady. Taká bola dohoda!”
Šafro sa na ňu usmial. “Ale mne niečo napadlo. Poď…niekoho ti predstavím.” Po roku od toho dňa drak čitateľ tvrdo spal. Spal bez strachu, že niekto ublíži jeho knihám, pretože sa mu o ne starala veľmi zodpovedná strážkyňa. Čaristraka si k nemu do jaskyne nanosila svoje poklady a bola z toho nesmierne šťastná. S drakom si veľmi dobre rozumeli a keď sa uložil na spánok, z dlhej chvíle mu tíško čítala do uška. A čo Šafro Hlúbik? Vďaka jedinej darovanej dračej šupine sa stal učňom Pestrofarebného čarodeja. Keď chcel dosiahnuť na najvyššiu policu v komore, jednoducho použil zaklínadlo a vzniesol sa do vzduchu. Rozhodne bol tým najzaujímavejším hobitom na svete, ba čo viac, konečne bol šťastný a spokojný sám so sebou.
