Tesne za západným okrajom mapy sa nachádza kraj sveta. Tí, čo tam nikdy neboli a neveria legendám, tvrdia, že za krajom sveta už nie je nič. Naopak tí, čo legendám veria, vravia, že na kraji sveta je Schod. Keď prejdete za západný okraj mapy o jednu či dve míle ďalej, zrazu zastanete na okraji útesu. Pred vami bude za obzor klesať slnko a horizont bude červený, akoby sa kúpal v ohni. A keď naberiete odvahu a zadívate sa dole, pod vami od útesu až po slnko bude len hustá, mliečne biela hmla.
Tí, čo veria legendám, ale nikdy tam neboli, vravia, že pod tou hmlou, taký ako náš, a predsa celkom iný, nachádza sa svet.
A určite si ľahko domyslíte, že sa našiel nejeden dobrodruh, ktorý sa rozhodol zistiť, čo je na tejto legende pravdy.
Náš príbeh začína za jedného škaredého upršaného večera v malom bezmennom hostinci na krížnych cestách. Podávala sa studená a hustá kapustová polievka, pravdepodobne varená z dažďovej vody, a chlieb taký tvrdý a drsný, že by sa na ňom dali brúsiť nože. Pri tomto bezútešnom jedle sa stretlo sedem mladých cestovateľov a jeden obor. Bol to starý bard. Hovoril chrapľavým hlasom a podchvíľou nahlas sŕkal z polievky.
„Videl som to na vlastné oči,” vravel bard a jeho dychtivý poslucháči ani nepostrehli, že starý obor je dávno slepý. „Videl som slnko klesať do mora hmly. Videl som horiaci horizont. A tam…stojac na Schode na kraji sveta som ho v mori hmly zazrel…Červený vrch. Jeho ohnivý vrchol. Žiaril ako kvapka krvi na snehu. Ako planúci rubín. Ako srdce Fénixa. Vravím vám…tam dole, pod hmlou, míle a míle hlboko je ďalší svet. Svet tajomný a neobjavený. Plný bohatstiev a hrôz. Fungujúci podľa vlastných pravidiel.” Na chvíľu sa odmlčal, aby si odpil piva zo svojho vedra. „Draci…draci tam odišli, keď sa im na našom svete znepáčilo. Len pár ich ostalo medzi nami. A my? My ta tiež pôjdeme, keď tu už pre nás nebude miesto. Tak…tak ako sme prišli sem… lebo… nehovorí sa o tom… ale ak by ste šli ďaleko, ďaleko za východný okraj mapy, našli by ste podobný útes. Týčil by sa nad vami a hore… hore by bol svet, ktorý nám bol pred vekmi domovom…”
V tomto bode bard dramaticky stíchol. Ticho sa predlžovalo, jeho napätý poslucháči čakali. Po dlhej minúte sa ozvalo chrápanie. Bard zaspal, zapletená brada napoly v polievke, chlieb miesto vankúša.
Siedmi dobrodruhovia už však nepotrebovali žiadne slová. Neobjavený svet? Tajomstvá? Bohatstvo? V ten večer, hoci sa len teraz navzájom zoznámili, ich príbeh obra-rozprávača spojil a nastavil im kurz. Smer – západ. Cieľ – Červený vrch.
Siedmi dobrodruhovia boli skutočne rôznorodá skupinka. Nasledujúce ráno, keď sa vyčasilo a vydali sa na cestu, nejedna tvár so zvedavým pohľadom sa za nimi otočila. Za vodcu skupiny zvolili mladého šeldijského princa, ktorého zákerný brat obral o kráľovstvo a vyhnal ho. Do sveta sa vybral hľadať pomstu. Jeho verným priateľom sa stal drobný vlčí muž s veľkými zubami a šedivým kožuchom, ktorý nemal rodinu ani príbuzných. Do sveta sa vybral hľadať domov. Najšikovnejšími lovcami boli dvaja ryšaví bratia. Do sveta sa vybrali hľadať skúsenosti. Chrbty im kryl mladý, neveľmi skúsený červenokňažník, ktorého nudilo sedieť nad knihami a študovať mágiu. Do sveta sa vydal hľadať dobrodružstvá. Mali zo sebou aj kartografa – kresliča máp, ktorý im mal pomôcť zakresliť krajinu, ktorú nájdu pod Schodom. Bol ním nesmelý nammir, ktorý vo svojom krátkom živote zažil veľa zlého. Do sveta sa vydal hľadať zabudnutie.
Určite sa pýtate, kto bol siedmym členom tejto výpravy. Nuž, odpoveď vás možno prekvapí. Siedmym členom bola víla. Mladá, pekná a vcelku veľmi naivná. No bola zvedavá. Do sveta sa vydala hľadať príbehy.
Cesta na západ bola dlhá a nebezpečná. Siedmi dobrodruhovia putovali celé mesiace. Prechádzali dedinkami i obrovskými kráľovskými mestami a všade, kam prišli, pýtali sa na legendy o západnom okraji sveta. Áno, áno, opakovali rozprávači, pod hmlou drieme iný svet. Druhý, lepší. Bohatší. A hoci každý člen výpravy vyrazil do sveta so svojím vlastným snom, po čase mali všetci už len jeden cieľ. Slávu a bohatstvo.
Hoci osud im hádzal pod nohy polená a snažil sa im prekaziť cestu ako sa len dalo, nikdy sa nevzdali. Keď im na Slonovinovej púšti dochádzala voda a trápil ich smäd, mysleli na more hmly, ktoré ich čaká na konci cesty. Keď v horských priesmykoch Temnokopcov celé týždne blúdili tmou, mysleli na zapadajúce slnko a horiaci obzor, ktorý im bude ožarovať tváre. A keď putovali biednym, vojnou zničeným kráľovstvom a nemali čo do úst, mysleli na Červený vrch a na vrecká plné rubínov, ktoré si odtiaľ odnesú a už nikdy nebudú hladovať. V útrapách cesty, no aj v jej radostiach, rástlo priateľstvo a dôvera medzi nimi. Aspoň to tak vyzeralo.
Po presne roku putovania siedmy dobrodruhovia dorazili na západný okraj mapy. Bol svieži jarný večer, pomaly sa začínalo stmievať. Stíchli, zatajili dych. Posledné dve míle prešli v posvätnom tichu. Práve vo chvíli, keď sa slnko dotklo obzoru, zastali na okraji útesu.
A tam, dole pod nimi, rozprestieralo sa more hmly a slnko sa doň pomaly ponáralo. Vlasy im prehrabol jemný jarný vánok, nevysvetliteľne teplý. Obzor zaliala oranžová žiara. Vzbĺkol. A tam, presne uprostred, sa z hmly vynoril vrchol Červeného vrchu. Žiaril ako kvapka krvi na snehu. Ako planúci rubín. Ako srdce Fénixa.
Nastala noc a dobrodruhovia si na schode rozložili tábor. Tá noc mala priniesť odpočinok pred nasledujúcim dňom. Dňom, kedy zostúpia za okraj sveta a odhalia mocné tajomstvá. Zmapujú iný svet. Získajú bohatstvo.
Vodca, šeldijský princ, mal však iný plán. Skrsol mu v hlave, keď raz sledoval vílu, ako v jedno ráno na ich spoločnej ceste zaletela do dediny v údolí, aby im kúpila niečo pod zub. Víla mala totiž niečo veľmi vzácne – krídla. A každý lovec či čarodejník vedel, že z krídel víly sa dá vyrobiť čarovný prach – prach, ktorý dáva bežným smrteľníkom schopnosť lietať. Keď svoj nápad nenápadne navrhol ostatným, najprv sa zdráhali. Predsa len ju mali celkom radi. No vidina bohatstva im zatienila úsudok – nakoniec súhlasili.
V ten večer sedela víla pri ohni a plietla. Používala svoju víliu mágiu, aby okolitá tráva narástla hrubá a pevná a vyrábala z nej dlhočizné lano. „Už mám tri míle,” povedala víla, keď videla, že princ sa k nej blíži. Usmiala sa na neho. „Upletiem ešte štyri a možno to bude stačiť, aby sme sa dostali na dole. Nemôžeme si byť istí, ako hlboko je druhý svet. Zajtra ráno zaletím na prieskum.”
Princ sa na ňu tiež usmial. Inak. Veľmi škaredo. „Myslím, že to nebude potrebné,” povedal jej. „S ostatnými sme sa dohodli na inom pláne.” A v tej chvíli vytiahol nôž. Obkľúčili ju. Zmätok, ktorý sa jej zjavil na tvári sa v momente zmenil na číru hrôzu. Nestihla sa uhnúť. Princ sa zahnal nožom a odsekol jej časť pravého krídla. Vykríkla a vtedy sa rozbehla. Mala ich v pätách, už ju dobiehal, čochvíľa ju chytí za rukáv…zrazu si uvedomila, ktorým smerom sa rozbehla. Všetko sa to odohralo veľmi rýchlo. Jednou nohou šliapla do prázdna. Princ ju chytil za rukáv.
A potom obaja padali.
Víla sa prebrala nadránom. Ležala na posteli z jesenného lístia a bola prikrytá kožušinovou dekou. Hore nad ňou sa medzi korunami dubov prevaľovala hustá hmla, cez ktorú sa nedalo dovidieť na nebo.
„Haló? Je tu niekto?” prehovorila do lesného ticha. Odpovedalo jej len zurčanie rieky a vzdialený šuchot neznámych tvorov. Víla s prekvapením zistila, že niekto ju ošetril.
Odseknuté krídlo mala obviazané a rovnako tak mala obviazaných aj niekoľko zlomenín. Bol zázrak, že pád z takej výšky prežila. Alebo…bola vôbec nažive?
Zdalo sa, že áno – všetko ju totiž bolelo. Nemohla sa ani len pohnúť. Ukázalo sa však, že to zatiaľ nie je treba. A že je tu niekto, kto sa o ňu postará.
Boli štyri. Vyzerali ako obyčajné deti. Mali veľké zvedavé oči, pierka vo vlasoch a blatom pomaľované tváre. Deti lesa – celkom rovnaké ako tie z nášho lesa. Najprv boli plaché a utekali, keď ich oslovila. Vždy sa však vrátili. Nosili jej jedlo a teplé prikrývky. Počas chladných nocí zakladali vedľa jej lôžka malý oheň, aby jej nebola zima. Kŕmili ju a ošetrovali, kým sa nemohla hýbať. Keď už bola dosť silná, aby vstala, chodila s nimi po ich kúsku lesa a pomáhala im. Veľa nerozprávali. Naopak, veľmi radi načúvali jej príbehom z horného sveta. Porozprávala im aj legendu o Červenom vrchu. Deti sa na tom veľmi smiali a vysvetlili jej, že vrch je červený kvôli tomu, že na ňom rastú jesenné stromy a žiari preto, lebo draci si na ňom každý večer zakladajú táborák. Hora z rubínov a srdce fénixa – to všetko boli výmysly chamtivých ľudí.
Raz spoločne zbierali lesné plody, ktoré sa veľmi podobali na tie z horného sveta, no mnohé z nich boli jedovaté. Len Deti lesa vedeli, ktoré sú tie správne. Dolný svet bol podobný, no celkom iný. Tajomný a krásny, zahalený hmlou. Nebezpečný pre niekoho, kto doň nepatril. Pri práci sa víla z ničoho nič opýtala: „Keď som sem spadla, spadol sem so mnou aj jeden muž, šeldijský princ. Bol naším vodcom. Neviete, čo sa s ním stalo?”
„Chamtivých si berie voda,” odvetili Deti lesa a ukázali malými špinavými prštekmi smerom k rieke.
Jedného dňa bolo pekné počasie. Hmla sa preriedila a víla hore zazrela obrys slnka. Chýbalo jej. Tak veľmi jej chýbalo. V tom čase už bola takmer zdravá a cnelo sa jej za domovom. Tu, v druhom svete si našla priateľov – Deti lesa. No hore, doma v kráľovstve víl mala rodinu. Bola preč už vyše roka. Povedala o svojom smútku Deťom.
A tak je pomohli – ešte raz, poslednýkrát. Zaviedli ju k útesu. Týčil sa nad nimi ako nekonečná stena a jeho vrchol sa strácal v hmle. Kúsok od nich sa nachádzal vchod do jaskyne, ktorá mala viesť do horného sveta.
„Ako sa vám odvďačím? Tak veľmi ste mi pomohli a ja nemám nič, čo by som vám dala na oplátku,” povedala víla Deťom, keď sa lúčili.
„Už si nám niečo dala,” povedali Deti lesa. „Priniesla si nám príbehy. Keď za nami prídu draci z Červeného vrchu a budú nás chcieť zožrať, budeme im rozprávať príbehy a spriatelíme sa s nimi.”
A tak sa rozlúčili. Víla netušila, ako dlho jej trvala cesta jaskyňami. Možno dni, možno týždne, možno mesiace. No nakoniec sa dostala hore a tvár jej pohladili lúče vychádzajúceho slnka. Keď vyšla z jaskyne, vchod sa zatvoril a odrezal jej cestu späť. No to bolo v poriadku. Hoci ju ešte čakala dlhá cesta do kráľovstva víl, už teraz bola sčasti doma – bola v tom správnom svete.
Po rokoch, keď nabrala odvahu vrátiť sa na západný okraj sveta, našla staré táborisko siedmich dobrodruhov. Všetko bolo tak, ako to vtedy opustili. V drevenej miske našla zrniečka striebristého prachu – prachu lietania, ktorý zrejme zvyšní dobrodruhovia vyrobili z jej krídla. Použili ho, aby zleteli dole a zachránili svojich priateľov? Alebo sa vybrali dokončiť ich cestu za tajomstvami a bohatstvom bez nich? Zradili ju. Možno ich zožrali draci na Červenom vrchu a možno si ich vzala voda. Nech už to bolo akokoľvek, nikdy sa to nedozvedela.
