No tak. No tak. No tak. No tak. No tak!
„Máš to? Doriti, pohni si! Pri všetkých bohoch, tak máš to?“
„Drž zobák, Acian!“
„Určite sú nám v pätách, doriti…“
„Drž zobák, nemôžem sa sústrediť!“
No tak, no tak, no tak, NO TAK!
„Prosím, Cyna, keby si sa tak mohol trochu poponáhľať…“
Zámka konečne povolí, od úľavy zahreším hlasnejšie, než je bezpečné.
„Švihaj…“ Pootvorím dvere a už ťahám Aciana za košeľu. Doslova prepadneme cez prah a doslova sa zrútime do priepasti v sále. Vykríknem, našťastie Acian je dosť rýchly. Chytí ma do pazúrov a ja pevne objímem jeho nohu. Na perí sa mi šmýkajú ruky.
„Doriti!“ zahreší po stýkrát v priebehu posledných piatich minút a znesie sa nižšie. Od holých stien sa odráža plieskanie jeho krídel a zrýchlený dych nás oboch.
„Zleť dole,“ dostanem zo seba.
Čakali sme, že sa ocitneme v tanečnej sále. V podstate sme sa v nej aj ocitli, no je gigantická. Dvere, ktorými sme sa dostali dnu sú približne v polovici výšky steny, čiže nejakých pätnásť siah nad mozaikovou dlažbou.
„Kadiaľ?“ Keď sme konečne na zemi, zúfalo sa obzerám po ďalších dverách.
„Tam!“ Acian kývne hlavou na druhý koniec sály. „Poklop v podlahe!“
Okolo nás vlásne šero a vyšší aviani mali vždy lepší zrak než tí nižší. Trvá mi dlhú chvíľu, než si ich všimnem, opäť zahreším a rozbehnem sa k nim.
Pazúre na mojich nohách klopkajú na dlažbe a šum Acianových krídel nad mojou hlavou znie v tichej sále ako hurikán.
Kľaknem si k poklopu. Neváham a pustím sa do otvárania zámky.
„Bohovia, nájdu nás…“
„Mlč!“
Tridsať metrov nad nami je sklenená klenba, cez ktorú vidieť čierne nebo a biely mesiac, vďaka ktorému sa mi podarí trafiť šperhákmi do zámky na prvý pokus, no ruky sa mi trasú a vnútro mi skrúca odporná úzkosť, nie len z toho, že každou sekundou sme bližšie k smrti. Sme vnútri pridlho.
Kým pracujem, Acian sa pošepky modlí k ’Aven.
No tak, prosím…
Acian bol v zámkach vždy lepší, pretože ja som na to nikdy nemal trpezlivosť a teraz to ľutujem. Lenže sme nemali čas na to, aby som sa so svojimi biednymi zručnosťami snažil odomknúť jeho okovy.
„Stále sa nemôžeš premeniť?“ spýta sa a nervózne sa prechádza hore-dole. Privádza ma to do šialenstva.
„Stále nie.“ Ani to neskúšam. Stále vidím čiernobielo a miestami mám pocit, akoby som stratil periférne videnie. Sedatíva. Rana na ramene, ktorú mi zašili ani neviem čím tiež nehrá do karát, lebo aby som sa mohol premeniť, nesmiem mať na rukách nič – a tobôž nie nič v rane. Bez šance. Preto Acian zostáva našimi krídlami a očami, a ja našimi rukami.
Prosím, prosím, prosím…šťuk!
Otvorím poklop. Neváhame, skočíme dnu a svet sa zatočí, realita sa otočí o deväťdesiat stupňov a my sa skĺzneme po stene. Zastaví nás dlážka, ktorá sa dvíha proti našim tváram v pravom uhle.
„Okno!“ Máme ho pod našimi nohami a čipkované závesy sú rozprestreté naokolo ako koberec. „Nie je zamknuté!“ poteším sa a roztvorím ho dokorán.
Chodba, ďalšie dvere, zámka. Za nimi ďalšia sála, rovnako obrovská. V nej ďalší poklop, rovnako zamknutý.
No tak, no tak, no tak no tak…
Krik.
„Pohni si, Cyna…“
Ďalšie šťuk, ďalší obrat, tentokrát však zabrzdíme po niekoľkých kotrmelcoch na trávniku akéhosi nádvoria. Stále nás obklopujú štyri steny, no nad nami už nie je strecha, ale nebo.
Nebo sa naplní vojakmi.
„Bež!“ zarevem a už vidím malé dvierka v stene naproti. Zamknuté. Hreším a Acian kričí, keď nás pred šípmi kryje vlastnými krídlami. Ani neviem ako ich odomknem a vletíme dnu. Zabuchneme dvierka, roztiahneme sa na dlážke a sťažka dýchame.
„Si… si celý?“ dostanem zo seba.
„Uhm,“ zachrčí a dvihne sa na všetky štyri. „Poďme…“
Tiež sa dvihnem a srdce mi vynechá úder, keď zazriem jeho šípmi prešpikované krídla a krvavé perie.
„Tak hýb sa!“ zavrčí na mňa, tvár skrivená do bolesti a na strach, ktorý tam sídlil až doteraz zrazu nie je miesto.
„Jasné.“ Vyškriabem sa na nohy, pomôžem mu vstať a spolu bežíme čiernou chodbou k modravej žiare na konci.
Chodba sa zatrasie. Padneme na zem a čakáme, kým to prejde. Steny sa zužujú a zrazu má chodba sotva polovicu svojej pôvodnej šírky.
„To bol výdych,“ povie Acian, sám pritom ledva lapá po dychu. „Počuješ? Tlkot srdca. Sme blízko.“
Za iných okolností by som si možno myslel, že blázni, no dnes nie. Vstaneme a bežíme ďalej, hlbšie a hlbšie do Prázdneho paláca.
Palác sa nadýchne a my zase skončíme na zemi. Acian bolestne zastoná.
„Už tam skoro sme…“ povzbudzujem ho, hoci si nie som istý, lebo ako nižší avian nedokážem vycítiť, kde v Paláci sa nachádzame a ako je to ďaleko od jadra. No Acian prikývne, a tak bežíme.
Posledné dvere nie sú zamknuté.
Modrá.
Všetko je modré a ja si uvedomím, že konečne rozoznávam farby a sedatíva takmer vyprchali. Nebyť stehov, možno by som si dokázal ruky premeniť na krídla. No to je to posledné, na čo myslím, keď vojdeme.
Sála je kruhová a v jej strede stojí socha avianky. Nikdy som žiadnu avianku naživo nevidel. Socha je spútaná reťazami. V dlaniach drží hviezdu.
Modrá. Všetko je modré.
Pokľakneme.
„Oslobodím ju. Ty vezmeš hviezdu a pobežíš. Odvediem ich opačným smerom,“ povie Acian. Snaží sa, no v jeho hlase počujem všetku bolesť, ktorú cíti.
Prikývnem. Pozriem na neho. Krivo sa usmeje.
„Zbohom, braček,“ povie.
„Zbohom.“
So sklonenou hlavou začne odriekavať verše jazykom, ktorý sotva dokážem počuť, nieto ešte zopakovať. Celý sa rozžiari, len krv na jeho tele zostáva tmavá, takmer čierna. Sledujem jeho tvár, pretože viem, že ho vidím naposledy a pohľad na vtelenie bohyne, ktorej z krídel spadnú reťaze a zostúpi k nám, ma v danej chvíli až tak nezaujíma.
Acian zmĺkne. Odtrhnem od neho pohľad. Živá socha stojí nad nami, podáva mu hviezdu – jemu, pretože ja som len nižší avian a nie som ničoho takého hodný. Je to jedna z vecí, čo s Acianom zmeníme. Nezaváha, vezme hviezdu a potom mi ju podá. Socha sa okamžite obráti ku mne, akoby ma až teraz zazrela a v kamenných očiach sa jej zjaví červené svetlo.
„Bež!“ zvrieskne Acian a ja neváham.
Bežím.
Bežím inou cestou, než sme prišli, no všetky dvere sú otvorené. Palác sa trasie, pretože v rukách mám jeho srdce a za chrbtom jeho rozbesnenú dušu. Rúca sa pomaly. Počujem len svoj dych a škrek sochy, ktorá ma prenasleduje, trhajúc steny akoby to boli závesy, pomaly ničiac samu seba.
Von vypadnem oknom a tuho objímem hviezdu, aby sa mi pri dopade nerozbila.
Nebo ďaleko na východe bledne. Nebo. Široké nebo, ktoré mám zrazu nad hlavou a vnútro mi ide roztrhnúť, ako veľmi chcem vzlietnuť a dotknúť sa ho. No v rane na ramene mám stehy, ktoré nestíham vytrhať a v náruči zvieram ukradnutú hviezdu.
Bež, zaznie mi v hlave Acianov hlas. Rozbehnem sa.
Bež.
Bež.
Bež.
Bež!
Chodníky, ploty, altánky. Široké námestie, všetko prázdne, nikde nikoho, len ja a hviezda.
Ah. A štyristo okrídlených vojakov. Nemusím sa obzrieť, aby som vedel, že sú sakramentsky blízko.
Šípy.
Nikdy som cez námestie nebežal, dosiaľ som vždy len letel ponad. Som pomalý, príliš pomalý a už nestačím s dychom. Viem, že k najbližšej diere je to ešte ďaleko a nestihnem skočiť.
Lenže my sme prisahali, že dostaneme hviezdu na Zem. Že obetujeme všetko. Vedel som, že nie som pripravený, no nemal som na výber.
Aviani, dokonca i tí nižší, dostali od ’Aven duše také ľahučké, že ich telo vyniesli do Sféry. Dostali krídla, aby sa v Sfére dokázali pohybovať a stvorili svet zo spheria – hmoty pod mojimi nohami, ktorá dokázala niesť váhu môjho tela len vďaka mojej duši.
Zastanem.
V duchu som sa rozlúčim.
Ponorím sa sám do seba, na miesto, o ktorom som vždy vedel, že tam prebýva moja duša. Pripomína mi hviezdu v mojom náručí, tiež je modrá ako obloha. Opatrne som ju vyberiem.
Pustím ju.
Objímem hviezdu.
A potom padám.
Posledný let, pomyslím si, keď som prepadnem spheriom a zrazu sa ocitnem v tme dolného sveta.
Sveta, ktorému chýba svetlo, lebo aviani postavili ten svoj nad ním a nepustili slnko tam dole. Lenže tam dole tiež existujel život a keď nás učili, že tam prebýva zlo, nevraveli nám, že sami ho stvorili svojou vlastnou sebeckosťou.
A tak som padám a modlím sa, aby všetko, čo som stratil a aj to posledné, čo stratím, keď dopadnem, za to stálo.
