Z okna internátnej izby vidieť červené a čierne strechy mesta, rovnako červené ako strecha sveta predtým, než sa zmení na čiernu.
Stmieva sa.
Izba je dokonalo čistá. Upratovala som celý deň. Umyla som police aj spolubývajúcej, ktorá už včera odišla na víkend domov. Nie sme kamošky, rozhodne mi nedala povolenie chytať jej veci a rozhodne mi nedala povolenie postaviť sa na jej posteľ, aby som mohla poutierať prach z poličky s učebnicami. Avšak ak by som to neurobila, do hodiny by bol jej prach na mojej polovici izby, takže sa za to nemienim ospravedlňovať.
Sedím na svojej posteli. Čisté obliečky voňajú po nejakom prášku na pranie, ale je to tak umelá vôňa, že nech sa snažím akokoľvek, nedokážem prísť na to, čo má pripomínať. Ešte z nich nie je cítiť moje prebdené noci. Ešte z nich nie je cítiť teba.
Je niečo málo po štvrtej. Nebo má spratý, bledomodrý odtieň a šero vylieza z kútov a spod postele. V izbe je teplo. Napriek tomu, že je november. Napriek tomu, že som vypla radiátor. Napriek tomu, že mám dokorán otvorené okno.
Sedím na svojej posteli v tureckom sede, takmer dokonalo vystretá. Pozorujem šero a po dne mojej takmer dokonalo prázdnej mysle sa kotúľa zopár myšlienok, stále dookola, niečo na štýl: Keby som si teraz rozzipsovala kožu a nechala na posteli sedieť svoje obnažené vnútro, zrejme by vyzeralo podobne ako to šero rozpínajúce sa po izbe a nakoniec by zrejme splynuli dokopy.
Aj tak už teraz som mala problém presne určiť, kde končím ja a kde začína prázdno a tma. Koniec-koncov, nemala som dojem, že by na tom malo záležať.
Hm.
Na poschodí buchnú dvere. V hlave sa mi rozbliká červená kontrolka, špeciálne vyvinutá na vyvolanie poplachu, keď doma mama zamieri do mojej izby alebo keď sa v kuchyni začnú hádať. Musím si pripomenúť, že tu som ďaleko a tu mi do izby nikto len tak nevtrhne.
Po chodbe prehrmia kroky a smiech. Ticho.
Je niečo málo po štvrtej, ale za chvíľu bude tma, takže môj mozog vyhodnotí, že nemá význam sa do čohokoľvek púšťať. Dnes som len upratovala, a to znamená, že nemám nič na večeru. Mám akurát otvorený balík čipsov. Už teraz mi je z neho zle.
Čínu. Chce to čínu.
Prečo nie? Je to možno aj najlepší nápad, aký som dnes dostala. Telo zareaguje skôr, než sa definitívne rozhodnem a zdvihne ma z postele, čo je fajn, lebo po dlhšom zamyslení by som to zrejme zamietla.
Prezlečiem sa, ale predtým skočím do sprchy. Svietim iba v kúpeľni a potom len vďaka pootvoreným dverám nájdem čisté oblečenie. Mám náhlu potrebu vyzerať pekne. Alebo aspoň nesmrdieť. Nasúkam sa do riflí, rozčešem si vlasy a zopnem ich do drdola. Uši schovám pod čiapku a pre istotu aj pod slúchadlá.
Nepustím si hudbu. Nemám na ňu náladu. Dám si ich, lebo ich potrebujem. Vytvárajú pre mňa malý súkromný svet. Som jeho jediným obyvateľom, a teda je pomerne bezpečný.
So slúchadlami na ušiach sa cítim doma.
Usmejem sa na seba v zrkadle. Mám veľké, smutné oči. Pristane mi to.
Okno nechám otvorené. Kým zamykám, do hrude sa mi vkradne čosi ako náznak vzrušenia.
Beriem samú seba na rande a je to fajn pocit.
V meste je viacero čínskych reštaurácií. Zatiaľ som nebola ani v jednej, len som raz sprevádzala spolužiačku, keď si medzi prednáškou a seminárom kupovala obed. Potrebujem mať nejakú istotu, a teda je to komfortná voľba.
Reštaurácia – alebo skôr väčší bufet – sa nachádza neďaleko centra. Nie je tam nikto, okrem chlapa umývajúceho dlážku, takže sa na úvod vystresujem, že už zatvárajú. Našťastie sa z chlapa umývajúceho dlážku vykľuje chlap za pultom a ja si objednám ryžové rezance. Priniesla som si na to vlastnú nádobu, lebo aj keď sa cítim zle, stále je tu planéta, ktorá sa cíti horšie.
Prekonám posledných dvesto metrov na námestie, kde si nájdem voľnú lavičku. V chladný podvečer nie je žiaden výrazný problém. Sklenená miska s plastovým vekom. Mám ju položenú v lone. Je teplá. Ľudia ma míňajú a divne na mne čumia.
Snažím sa prísť na to, že mi na tom záleží, ale výsledok je stále negatívny.
Sedím na lavičke ešte dve hodiny, celkom zamrznem a na mesto padne noc. Užívam si vlastnú spoločnosť a dúfam, že dnes večer mi nenapíšeš.
