Zatiaľ čo na Strechách džentlmeni otvárali dámam dvere a spávať sa mohlo len s jedným partnerom, dole v Podkroví platilo iba jedno skutočné pravidlo.
Nikdy nezhasnúť.
Vždy som mala rada šero, ktoré sa zakrádalo po kútoch v skorých ranných hodinách. Bolo v ňom chvenie, čosi znepokojivé, ale nie nebezpečné. Šero, ktoré som mala doma, som dobre poznala a ono poznalo mňa. Mimo iné vedelo, kedy mi treba vstávať do roboty.
„Som hore, doriti…“ zamrmlala som spod deky. Štuchalo ma ňufákom do rebier a fúkalo mi do ucha, až kým som nezapálila lampičku na nočnom stolíku. Rozospato som zívla na plnú hubu a ono, potvora, mi vliezlo do krku. Neón z ulice vrhal oknom na sivú stenu nad posteľou svetloružový štvorec.
V Podkroví nikdy skutočne nevládla noc, umelé gule na Krovoch zvané slnká nezapadali. Nemohli sme si to dovoliť.
Zoskočila som z prične a ani sa nesnažila byť potichu – spolubývajúci z mojej izby boli ešte na nočnej a hoci tí vo vedľajšej miestnosti nie, kávovar v chodbičke, ktorý som vzápätí pustila, by sa mi nepodarilo stlmiť, ani keby som ho prehltla. Lena bola včera v práčovni, takže môj pracovný odev voňal mätou a machom. Rannú rutinu som zavŕšila krátkou modlitbou k svätému Inžinierovi Tarabasovi.
Šero ma sledovalo, kým som zbehla po kovovom schodisku, potom to vzdalo. Tupé dunenie mojich čižiem mi pomohlo naladiť sa na správny rytmus začínajúceho pracovného dňa. Tras-Batinovo korzo, zaliate ostrým červeným svetlom, bolo nadránom tiché a chladné, pretože noc v Podkroví znamenala znížiť svetelný prídel a s ním aj tepelný, aby sa šetrili energie. V praxi to bol sotva postrehnuteľný rozdiel, no keďže moja práca spočívala v zízaní na svetlometer, trochu som sa v tom vyznala.
Továreň na svetlo stála v strede mesta. Tri metre široká, kilometer dlhá fotónová trubica vyrážala kolmo nahor ako komín, neprestajne pumpovala energiu do žiariacej gule medzi Krovmi a odtiaľ užšími sklenenými rúrami do nespočetného množstva ďalších gúľ. Keď ste sa na ňu dívali pridlho, vypálila vám bielu čiaru do zorného poľa.
Podkrovie. Svet tesne pod povrchom Zeme. Najvyššie poschodie pekla.
Získať prácu v továrni a presunúť sa z palivových baní do bezpečia meracej komory bolo ako splnený sen, hoci som si uvedomovala, že predchádzajúci pracovník s najväčšou pravdepodobnosťou prišiel o život, a preto sa to miesto uvoľnilo. Z korza som zahla na Slnečné námestie. V tomto čase bolo prázdne, zdravili ma len duté tiene cínových sôch na pamätníku Posledného východu Slnka. Pozdravila som ich a hoci ma trochu desili, nepridala som do kroku.
Tu v Podkroví bolo dôležité nabehnúť na správny rytmus a zotrvať v ňom.
Továreň na svetlo tvoril komplex masívnych plechových budov. Jasne osvetlené parkovisko pred vchodom bolo takmer prázdne, pretože všetci sme chodili pešo. Plot z dva centimetre hrubého pletiva korunovaný ostnatým drôtom vrhal v tom svetle fascinujúci vzorovaný tieň. Strážnik ma pustil cez bránu hneď ako preveril doklady vytetované na mojom zápästí.
Pracovala som tu už skoro rok, no masívna ťarcha toho, čo pre nás továreň znamenala, ma zakaždým znova a znova prinútila lapať po dychu. Nebola to len masívna stavba uprostred umelým svetlom zaliatej jaskyne, z ktorej nebolo kam uniknúť. Bolo to miesto, od ktorého závisel náš život tu dole.
Bola to svätyňa.
Ešte než som sa priblížila k vchodovým dverám, zladila som krok s rytmickým pradením strojov vo vnútri. Zladila som tlkot svojho srdca s tlkotom srdca Podkrovia. S tlkotom srdca továrne, ako to robili všetci predtým, než vošli.
Klop – buch – buch – cink – klop – buch – buch – cink – klop – buch – buch –
Pretože vyjsť z rytmu znamenalo zhasnúť. A zhasnúť znamenalo zomrieť.
Železné dvere vedúce do hlavnej výrobnej sály boli široké šesť centimetrov. Dunenie neuveriteľne zložitých mechanizmov. Pach palív a para. Svetlá, doriti, toľko svetiel. Vojsť tam bolo ako hodiť sa z útesu, ako schytať facku od boha. Dnes, ako aj dvestokrát predtým, nemohla som od toho výjavu odtrhnúť oči. Vykročila som a pridala sa tak k stovkám pracovníkov v špinavých montérkach, ktorí toho úžasného mechanického tvora produkujúceho svetlo pre celé Podkrovie držali pri živote.
„Už som si myslel, že si zaspala,“ zatiahol Arah, keď som konečne vkĺzla do meracej komory. Potiahol za páku, skontroloval hladinu paliva vo valci a štuchol ma pod rebrá.
„Kretén,“ zavrčala som a on sa len zasmial. Zhodila som tašku s obedom do rohu a vkĺzla som k nemu na stoličku. Z ovládacieho panelu na mňa žmurkali tlačidlá, gombíky a páčky, no mojou jedinou úlohou bolo kontrolovať displeje s hodnotami spotreby a produkcie svetla, a pri všetkých svätých, hlavne sa ničoho nedotýkať.
Arah mal dôležitejšiu úlohu – mal riešiť, ak by sa niečo s meracími prístrojmi pokazilo. Problém bol v tom, že ak by merali zle, zrejme by sme na to niekoľko dní ani neprišli. Teda ak by sme nezhasli.
Pri tej predstave ma striaslo.
V robote sme sa nikdy veľa nerozprávali. Čumela som na čísla, zapisovala hodnoty na kovový pliešok a Arah čistil ovládací panel.
Pískal si.
Keď som si to uvedomila, stŕpla som. „Čo si to pískaš?“
Pokrčil plecami. „Len tak mi to napadlo…“
„Prestaň s tým.“
Len sa pousmial. Ten úsmev sa mu nedostal až do očí.
Nie, nebol problém s tým, čo si pískal, ale s tým ako. Šiel mimo rytmu.
„Prestať s tým, doriti!“
Naklonil hlavu a odložil prachovku. Pery našpúlené ako na bozk. Na okamih prestal, a vtedy som to začula.
Klop –buch – cink – cink – buch – buch – cink – buch – buch – klop – cink –
Pracovníci v hlavnej výrobnej sále jeden po druhom vyliezali z kabín, skladali nástroje a sťahovali si z tvárí ochranné masky. Pískali si, pery našpúlené ako na bozk. Ich oči sa nesmiali, ich srdcia bili mimo rytmus.
Roztriasla som sa. „P-prečo?“
Arahove pery sa zvlnili v úsmeve. „Nikdy ťa nezaujímalo, načo to robíme? Toto všetko.“ Rozhodil rukami a zasmial sa. Nikdy som nevidel tmu, ale vedela som, že je rovnako temná, ako bol ten zvuk.
Cúvla som k stene.
A potom sme zhasli.
