Betka
Teta Zuzana plakala, jej muž ju objímal okolo pliec a ja som sa im vôbec nedivil. Bolo fakt odporné počasie a všetci sme si vedeli predstaviť príjemnejšie miesta na trávenie dopoludnia. Na druhej strane, nevedel som si predstaviť, aké je to pochovávať vlastnú päťročnú dcéru. Mal som jasno akurát v tom, že ešte pekných pár desiatok rokov to nechcem zisťovať.
„Nebe přijalo dalšího andílka,“ vravel farár a nech mu slúži ku cti, že nezahrešil, keď mu prudký decembrový vietor vmietol do tváre šál neďaleko stojacej babičky Margaréty, „uh…ehm…v našich srdcích však zůstane navěky.“
Zaplašil som predstavu Betky ako andílka, ale už bolo neskoro. Za golierom mi pristála snehová guľa zo špinavej snehovej brečky a v ušiach mi zazvonilo zachichotanie.