Vanû ete
Zvykol si nosiť košeľu, ktorá bola z bieleho plátna, no v čase, keď sa k tebe dostala, už mala od bielej ďaleko. Dole v labyrinte trebnevskej kanalizácie aj tak nezáležalo na farbách, v tlmenej žiare svetlonosov bolo všetko špinavožlté a nezdravo zelené. Spomínam si, že som dole spadol v čase, keď pre mňa ešte nebolo normou nosiť na opasku puzdro…
O Osminovom prsteni
Kapitán Rahv han Tauven mal troch synov a jednu dcéru. Tá jeho dcéra intelektom i schopnosťami prevyšovala svojich bratov – a veľmi dobre si to uvedomovala – avšak han Tauven nebol muž, ktorý by robieval ústupky. „Nepôjdeš, Tana. Dohovoril som.“ Sedela za stolom v pracovni a nezaujato listovala v neveľkom zväzku prvého dielu Samarvaninho slova. „Oh, skutočne? Veď sme sa…
Odnes im svetlo
No tak. No tak. No tak. No tak. No tak! „Máš to? Doriti, pohni si! Pri všetkých bohoch, tak máš to?“ „Drž zobák, Acian!“ „Určite sú nám v pätách, doriti…“ „Drž zobák, nemôžem sa sústrediť!“ No tak, no tak, no tak, NO TAK! „Prosím, Cyna, keby si sa tak mohol trochu poponáhľať…“ Zámka konečne povolí, od úľavy zahreším hlasnejšie, než…
Betka
Teta Zuzana plakala, jej muž ju objímal okolo pliec a ja som sa im vôbec nedivil. Bolo fakt odporné počasie a všetci sme si vedeli predstaviť príjemnejšie miesta na trávenie dopoludnia. Na druhej strane, nevedel som si predstaviť, aké je to pochovávať vlastnú päťročnú dcéru. Mal som jasno akurát v tom, že ešte pekných pár desiatok rokov to nechcem zisťovať.…
O mužovi, ktorý vymýšľal príbehy
Mraky vždy prichádzali od hôr. Sprvu drepeli medzi štítmi, potom sa rozduneli a skĺzli do údolia, kde plnili žľaby, studne a korytá riek. Ale odkiaľ sa vzali medzi horami, to nebolo celkom jasné. „Či ti, Myšohlávka, niekedy napadlo, odkiaľ sa berie dážď?“ Hoci pochádzala Myšohlávka z Rovného ľudu, vek, čo jej sedel na pleciach, ju premenil na drobnú postavičku, ktorú…
Továreň na svetlo
Zatiaľ čo na Strechách džentlmeni otvárali dámam dvere a spávať sa mohlo len s jedným partnerom, dole v Podkroví platilo iba jedno skutočné pravidlo. Nikdy nezhasnúť. Vždy som mala rada šero, ktoré sa zakrádalo po kútoch v skorých ranných hodinách. Bolo v ňom chvenie, čosi znepokojivé, ale nie nebezpečné. Šero, ktoré som mala doma, som dobre poznala a ono poznalo…
Legenda o Tahranekovi
Príbeh, ktorý vám rozpoviem, pochádza z dnes už takmer zabudnutých vekov. Z dávnych čias, keď ešte na nebo vychádzali dva mesiace a lesný duch Stromovlad dával zvieratám dobrú noc. V tých dobách vládli iní vládcovia a svet sa riadil inými pravidlami ako dnes. Minulosť, zahalená prikrývkou hmly, však predchádzala dnešku – a to, čo sa vtedy udialo, zmenilo cestu Osudu…
O hobitovi a Čaristrake
Južne od severu a severne od juhu, len čosi východnejšie, než je západ a trochu viac na západ, než je východ, inými slovami priamo uprostred mapy rozprestiera sa zvlnená zelená pláň. Nízke kopce a nehlboké doliny sú domovom hobitov. Ten kraj, pre lepší prehľad, je rozdelený na dve časti – Horný Dol a Dolný Hor. Vládne mu Guľatý gróf, hobit…
O siedmich dobrodruhoch
Tesne za západným okrajom mapy sa nachádza kraj sveta. Tí, čo tam nikdy neboli a neveria legendám, tvrdia, že za krajom sveta už nie je nič. Naopak tí, čo legendám veria, vravia, že na kraji sveta je Schod. Keď prejdete za západný okraj mapy o jednu či dve míle ďalej, zrazu zastanete na okraji útesu. Pred vami bude za obzor…
Vezmi ma do hôr
Nikdy som neletela lietadlom. Naopak všetky perá v reklamnom hrnčeku na mojom pracovnom stole preleteli asi polovicu sveta, len aby som nimi mohla vypisovať neforemnú kopu dokumentov, alebo ich hádzať po kolegyni, ktorá sa mi už týždeň snažila vybaviť rande so svojím spolužiakom zo strednej. Štyri perá v hrnčeku niesli logo Acacia Group, dve boli z banky, ďalšie z pošty…
Svetlá zvonku
Rozlúčite sa bozkom. Vaše nosy sa na okamih obtrú jeden o druhý, než ich spolu s perami opäť schováte, a potom sa nielen pod rúškom noci vydáte každý svojou cestou. Neprší, ale aj tak nejdeš pešo. Otec ťa cestou z práce vyzdvihne na parkovisku a kým nastupuješ, prevracajúc očami ti prikáže, aby si si tú handru stiahla z tváre. Poslúchnem a nastúpim na zadné sedadlo. Pozdravím ich…
Hej
Pozrite, fakt netuším, kto vymyslel zmrzlinu, ale musel to byť génius. Dá sa ňou merať čas. Seriózne. Na rozžeravenom námestí jej trvalo presne osem minút a trinásť sekúnd, kým mi konečne stiekla po kornútku a kvapla na nohavice. Nie, jasné, že som to nestopoval. Robila to za mňa šialene veľká reklamná obrazovka na priečelí nákupného centra oproti lavičke, na ktorej…