Zvykol si nosiť košeľu, ktorá bola z bieleho plátna, no v čase, keď sa k tebe dostala, už mala od bielej ďaleko. Dole v labyrinte trebnevskej kanalizácie aj tak nezáležalo na farbách, v tlmenej žiare svetlonosov bolo všetko špinavožlté a nezdravo zelené. Spomínam si, že som dole spadol v čase, keď pre mňa ešte nebolo normou nosiť na opasku puzdro s nožom a keď si ma prirazil o odporne slizkú kamennú stenu tunela, modlil som sa k všetkým bohom, aby si ma zabil rýchlo.
Vyletelo zo mňa úbohé prosím a ušetri ma, o oktávu alebo dve vyššie než normálne. Mal si studené prsty, trocha lepkavé a ja som nechcel vedieť od čoho. Ešte týždeň som ich cítil na svojom hrdle.
Nemal si zbraň, ale nemusel som ťa poznať, aby som vedel, že stoka ťa naučila škrtiť a lámať väzy. Prehľadal si mi vrecká, zatiaľ čo som fňukal a triasol sa od strachu. Ignoroval si ma, len si mi silnejšie stisol hrdlo. Vieš, že som si ani neuvedomil, že si o hlavu nižší než ja a vychudnutý ako túlavá mačka? Bál som sa, bohovia, ako som sa len bál.
A potom si stisol ešte silnejšie a ja som už nestačil s dychom. Bol by som ťa vtedy zabil, priznal si, keď sme raz sedeli v tvojom Brlohu a opravovali loďky. Tma a smrad, fakt som sa nad tým ani nezamyslel.
Nie, kým si si nevšimol, čo mi vypadlo, keď podo mnou povolila hrdzavá, prehnitými doskami zamaskovaná mreža a ja som sa roztiahol v mláke na dne odpadového tunela. Pustil si ma. Zošuchol som sa popri stene, zrejme už dlho nebola taká čistá a moja košeľa ešte nikdy taká špinavá.
Zohol si sa po zápisník a odbehol si odo mňa o tri-štyri kroky, potom si ho otvoril. Akurát na stránke, na ktorú mi Marsin kreslila obrázok na pamiatku. Loďku. Túlavé srdce, z jej obľúbenej rozprávky.
Prisahám, že sa vtedy zastavil čas, inak by si na ňu nestihol zízať večnosť a pol.
Potom si ušiel. A ja tiež, hneď čo som lapil dych a mohol som sa postaviť.
Vieš, že som sa vtedy naučil liezť? Bál som sa, že sa vrátiš, takže som nemal inú možnosť, len vyškriabať sa k diere v strope. Dodnes neviem, ako presne sa mi to podarilo. Hore som si prvýkrát v živote uvedomil absenciu smradu mimo kanál a chvíľu som nemohol uveriť, že existuje miesto, kde nepáchnu šťanky a mŕtvoly.
Týždeň. Trvalo mi týždeň, kým som nabral odvahu vrátiť sa do uličky, v ktorej sa mi stala tá nešťastná nehoda. Dohnala ma tam márnivosť. V zápisníku, ktorý si mi vzal, som mal zachytený úsek sonáty, na ktorej som práve pracoval. A, bohovia sú mi svedkami, že som to potreboval. Utešoval som sa naivnou nádejou, že teba – zaostalého otrhanca zo stoky – niečo také nebude zaujímať a odhodíš ho. Ideálne niekde nablízku.
Bola to jedna z mnohých vecí, v ktorých som sa v tebe mýlil.
Kým som zliezal po lane, čo som upevnil o zamrežované okno domu na konci uličky, v diaľke sa ozval výbuch, vzápätí ďalší a ďalší. Boli tak ďaleko. Zneli ako mestská stráž, čo klope na dvere susedovi skôr, než zastane pred tvojimi. Vojna obchádzala mesto ako šelma korisť. Našľapovala potichu, ale vrčala nahlas.
Preto som potreboval hudbu. A svoje noty.
Uznávam, ten nôž mi bol nanič. Čupel si desať krokov od miesta, kde sa moje čižmy zaborili dobré dva palce do odporného slizkého nánosu. Naklonil si hlavu a keď som na teba ten nôž namieril, usmial si sa. Vedel si. Vedel si, že nedokážem zabiť ani komára.
V ruke si mal môj zápisník a naľavo od teba bola kôpka odpadu. Neviem, prečo upútala moju pozornosť. Všimol si si to. Je to loďka, povedal si mi a mal si tak jasný a čistý hlas, že som v prvej chvíli nechápal, kto so mnou hovorí. Otvoril si zápisník, našiel si Marsinu ochytanú kresbu, poznačenú odtlačkami tvojich prstov a otočil si ju ku mne. V šere kanála som nemohol vidieť, na čo ukazuješ, no pochopil som.
Tu, povedal si. Na boku má nejaké znaky. Mám pocit, že je to dôležité.
Je to meno lode, prinútil som sa prehovoriť. Túlavé srdce. Tak sa volá… tá loď. Je z rozprávky, nie je skutočná.
Zopakoval si to po mne, akoby si chcel chuť tých slov oddeliť od chuti smrti, ktorou bol nasiaknutý kanálový vzduch. Medzi siedmou a pol dvanástou som pochopil, že zápisník nedostanem späť, kým ťa nenaučím čítať. Kedy presne som si uvedomil, že niektoré príbehy o netvoroch zo stoky nemusia byť pravda, to netuším. Ale keď mi to došlo, s prekvapením som zistil, že ti dôverujem.
Prišiel som aj na druhý deň, aj na tretí a zrazu som za tebou chodil skoro každý večer. Bol si naozaj šikovný žiak. Mená. Zaujímalo ťa, ako sa píšu a ako sa čítajú, a po týždni si mal celý svoj kútik, ktorý si volal domov, popísaný bielou kriedou. Všetko malo meno. Miloval si to. Kopa handier, na ktorých si spával, bola označená ako Bezpečný brloh, tvoj jediný hrnček, ktorý nebol puknutý, sa nazýval Malá studňa a nôž, ktorý si mi vzal a v podstate nikdy celkom nevrátil, niesol meno Podanie ruky.
Podanie ruky. Trvalo mi dlho, kým som pochopil, čo to znamená.
Vyrastal som v naleštenom kaštieli. To, čo sme doma nazývali špinou, bol neporovnateľne slabší odvar oproti svinstvu, v ktorom si žil. Preto som sa pochopiteľne vyhýbal dotyku čohokoľvek vrátane teba. Teba prioritne.
Výnimkou bol nôž. Keď sme sa práve neučili čítať a písať, konštruoval si malé loďky z nájdeného odpadu a kusov tiel mŕtvych živočíchov. Zrejme aj ľudí, ale nikdy som sa nepýtal. Používal si môj nôž, a bol to naozaj môj nôž, takže som si ho nosil domov a vždy ho dôkladne vydrhol – a na druhý deň ti ho požičal.
Rukoväť bola prvou plochou, kde sa naše dlane stretli.
Naučím ťa hru, povedal si mi raz. V tom čase som už dokázal sedieť na lavičke z naplaveného dreva a do nového zápisníka som si narýchlo čmáral noty, kým si montoval novú loďku. Nevedel si dobre písať, no predsa si sa posnažil. Podzemný víchor. Biela krieda žiarila na trupe z dosiek polámaného suda.
Býval si v pokojnejšej časti labyrintu kanalizácie, no ani nie tri ulice od teba sa stredom tunelov hnala divoká voda stoky, rýchlo a dravo až do mora. Tvoja hra nebola zložitá. Pustili sme loďku na vodu a len čo ju strhol prúd, bežali sme a bežali s ňou, aby sme ju stihli zachytiť, než padne do jamy na konci. Voda sa tam hnala štvorsiahovým vodopádom na nižšie poschodie a keby loďka spadla dole, už by sme ju nenašli.
V tvojej hre sme loďku vždy zachránili. Nech sa na jej palube v tvojich predstavách plavil ktokoľvek, vždy to prežil.
Bohovia, tak nás to bavilo.
Meno loďky sa zakaždým zmylo. Nevadilo ti to. Dal si jej nové, iné. Stratená čepeľ. Božia čižma. Podvodné slnko. Hra sa stala naším najväčším pokladom, loďky boli ďalšími rukami, čo sme si podávali a zrazu mi nevadilo vyhrnúť si rukávy a strčiť ruky do nechutných šťaniek až po lakte, aby som našu loďku vylovil, keď bola príliš ťažká, aby plávala. Mdlá žiara svetlonosov, temno tam dole, mi zrazu až tak nevadilo. Odchádzal som nadránom, aby som si stihol aspoň hodinu zdriemnuť.
Priznám sa, zo začiatku som bol zvedavý. Vedel som, že napriek zelenkavej pokožke, zlepeným vlasom a žiabram na krku, si sa v stoke nenarodil. O tvojom pôvode, minulosti, o tom, čo vôbec si, som sa dozvedal len z náznakov. Hanbím sa za to, no otcove kontakty s Mechanikmi ovládajúcimi miestnu knižnicu, mi do nej otvorili dvere. Spomenul som jeho meno, nikto sa viac nepýtal.
Prečítal som veľa kníh, než som bez výsledku prestal. Dozvedel som sa všeličo, málo z toho sa však zhodovalo s tým, akého som ťa poznal. Zhodu som našiel iba v akomsi pohrebnom rituáli, ktorý si raz vykonal, keď si zabil mačku, čo ti asi týždeň robila spoločnosť a pripomenul si mi, že som sa ťa pôvodne bál. Sklonil si sa nad jej telo. Keď si ku mne prišla, mala si bielu srsť a nechcela si sa so mnou deliť o potkany, začal si a do ticha si jej vyložil všetko, čo si o nej vedel. Veril si, že zvieratá majú dušu, ktorá rovnako ako ľudská smrťou stráca pamäť a je odsúdená na večný nepokoj, pokiaľ nezistí, kým bola za života. Pobrežné kmene to volali Vanû ete – Pamätaj, kým si bol. Možno si k nim patril, než si sa z teba zvráteným riadením Osudu či ešte zvrátenejším vyčíňaním Mystikov a ich pokusov stalo to, čím si bol. Ale ja som nechcel vidieť netvora, surové mäso medzi tvojimi zubami, krv pod nechtami, ktorá ti tam zostala po tom, čo si potkana pitval holými rukami. Hľadal som v tebe ľudskosť, videl som ju a pred všetkým ostatným som dychtivo zatváral oči.
Ach.
Rád spomínam, ako som ťa prvý raz vzal so sebou. Pretože si mi povedal, že ti chýba slnko a že sa bojíš, a ja som sa zasmial a chytil som ťa za ruku, chytil som ťa za ruku a ťahal som ťa k diere v strope, k východu. Obliekol som ti môj plášť a ty si namietal, namietal a syčal, lebo si sa bál a ja som vedel čoho.
Že ťa uvidím na svetle.
Ešte nesvitalo, keď som ťa prinútil vyliezť na ulicu. Vzal som ťa k nám domov, nikto tam vtedy nebol a tvoje bosé nohy zanechávali na dlaždiciach slizké odtlačky. Šiel si prikrčený ako starec, triasol si sa od strachu a ja som ťa nepúšťal. Plakal si, keď som ťa doviedol do kúpeľne.
Bolo zamračené, svietili sme petrolejkami. Ich mäkká žiara stekala po tvojich dlhých tmavých vlasoch. Vymotal som ti ich zo špinou zlepeného drdola, podarilo sa mi rozčesať ti ich. Medzi piatou a siedmou sme zažili naše najkrajšie ráno.
Vraveli, že generál Brechnin bol priateľom môjho otca, no môj otec nebol muž, ktorý by mal priateľov. Boli skôr spolupracovníkmi, ak sa dá vo vojne byť niečím takým. Pred piatimi dňami sa zjavil na prahu nášho sídla. Prevyšoval ma o dve hlavy, mal prešedivené vlasy a výraz chlapa, ktorý vždy dostane, čo chce. Mama nenamietala. Ona nikdy nenamieta, vďaka tomu dokázala prežiť s otcom tak dlho. Brechnin sa zložil v hosťovskej so slovami, že otec dorazí o pár dní. Obaja sa mali zúčastniť akejsi vojenskej porady s vedením mesta. Pár dní z jeho úst znelo ako rozsudok smrti.
Brechnin sa rád usmieval. Usmieval sa na mamu, na slúžky. Na moje sestry. V ten večer, keď dorazil, sedel s mamou v salóniku a ja som tam zo zdvorilosti musel byť tiež.
Bastjan hrá výborne na husle. Maminu tvár krášlili zľahka dvihnuté kútiky, pohľad však mala neprítomný. Však, zlatko? Nezahráš nám?
Nie žeby som mal na výber. Vo svojej izbe som sa musel párkrát zhlboka nadýchnuť, kým som sa dokázal vrátiť. Hral som krátko a mizerne, zatlieskala mi len mama. Prinútil som sa aspoň pousmiať, no skončilo to katastrofálne. Zvierajúc krk huslí som, akoby som sa ich snažil priškrtiť, som klesol späť na pohovku.
Vskutku, povedal Brechnin a zahľadel sa mi do očí. Falven spomínal, že jeho mladší syn je veľkým sklamaním.
Nevydržal som jeho pohľad. Pravdaže som nevydržal.
Mama sa prázdne usmiala. Ešte víno?
Vtedy sa dvere otvorili, vŕzgajúc cis dva, ktorým som pred chvíľou ukončil sonátu, a vošla Varah s malou Marsin. Pestúnka mala bledú tvár a nevedela, kam s rukami, ale sestra veselo pribehla k mame a vyškriabala sa jej do lona.
Aaah, to bude vaša najmladšia, mám pravdu? Brechnin odhalil zuby ako dravec, akoby sa ich obe snažil zhltnúť pohľadom. Naklonil hlavu. Ukáž sa, maličká… ako sa len podobáš na mamu. Vidíte tú podobu? Neskutočné…
Nik z nás mu neodpovedal. Varah sa triasla, akoby chcela čosi povedať, ale nedokázala to.
Marsin bola úžasne odvážna, no aj jej oči boli ostražito rozšírené. Privolal ju k sebe posunkom a mama ju jemne postrčila. Zliezla jej z kolien a zastala si na dva svoje drobné kroky od Brechnina. Predklonil sa v kresle, položil čašu na tácku.
A vieš aj spievať ako mama, hm? Zaspievaš strýkovi Brechninovi?
Viem spievať, povedala a hrdo vystrčila bradu. Ale spievam iba keď sa mi chce. A teraz sa mi nechce.
Odvážna Marsin.
Bohovia ma asi vypočuli, pretože po pár sekundách, ktoré vypĺňal ten ohlušujúci tlkot našich sŕdc, sa salónik naplnil Brechninovým pobaveným smiechom.
Pozrime sa, aká papuľnatá, zatiahol takmer spokojne. Tvrdohlavá, presne ako jej matka, no nevravím? Takmer to zapriadol.
Mama nebola tvrdohlavá, aspoň ja som ju takú nepoznal. Len sa ďalej slabo usmievala a v očiach nemala nič.
Marsin si založila rúčky na hrudi.
Isteže, pochopil som, zasmial sa Brechnin znova. Nuž, zdržím sa tu pár dní. Možno sa ti bude chcieť spievať zajtra…?
Prisahám, že som sa takmer povracal.
Natiahol k nej ruku a pohladil ju po líci. Ani sa nepohla. Dlho. Potom odbehla k Varah, chytila ju za ruku a zatiaľ čo sa pestúnka snažila vykoktať ospravedlnenie, odtiahla ju preč zo salónika. Keď boli konečne preč, uľavilo sa mi, avšak nie natoľko, aby som sa prestal klepať. Zovrel som krk huslí ešte pevnejšie a bolo mi jedno, či ho omylom nerozdrvím.
Nakoniec sa Brechnin zdvorilo ospravedlnil a odobral sa do svojej izby, a ja som prosil bohov, aby skutočne do svojej izby. Mama ho len obdarila ďalším mdlým úsmevom a popriala mu dobrú noc.
Nijako nezareagovala, keď som po pár minútach oznámil, že idem tiež spať. Samozrejme, že som klamal. Vedel som, že nezaspím ani náhodou. Nie, kým Brechnina delilo od izby mojej najmladšej sestry len zopár nezamknutých dverí. Marsin. Malá šesťročná Marsin. A dve moje mladšie sestry – dvanásťročná Mada a štrnásťročná Rascha, ktoré sa museli z dielne vrátiť len pred pár minútami a možno ho stretli na schodisku.
Mama.
Opäť ma naplo.
Netuším, čo som chcel robiť. Naozaj neviem. Zastihol som ho na chodbe, keď mieril z hosťovskej kúpeľne do svojej izby. Neviem, čo som mu povedal. Ale viem, že sa mi triasol hlas a v jeho očiach iskrilo kruté pobavenie. Nechal ma vysúkať zo seba pár úbohých viet.
Potom ma udrel. Dvakrát. Raz do tváre, potom ešte do brucha a priškrtil ma o stenu. Zeme som sa dotýkal sotva špičkami.
Usmieval sa. Bohovia, tak odporne sa usmieval a ja som ho jedným okom videl načerveno.
Nemáš tu otca, šteňa, zasyčal mi do tváre a ja som sa snažil nadýchnuť, no do pľúc som nasal len jeho odporný alkoholový dych. Nemáš tu brata. V tomto dome nie je žiaden muž, čo by mi zabránil vziať si čokoľvek, čo sa mi zapáči.
Ste… ste netvor, zachripel som.
Stisol ešte silnejšie, prinútil ma chrčať. Ale neprinútil ma prosiť.
Nie. Proste nie.
Keď ma pustil, padol som na všetky štyri, kašľal som a do očí sa mi tisli slzy. Sklonil sa ku mne a nadvihol mi prstom bradu. Slaboch, skoro ma opľul. Nevrč na toho, koho nemôžeš pohrýzť.
Odkráčal. Odvážil som sa pohnúť až potom, čo sa za ním zabuchli dvere.
V ten deň sa vo mne niečo zlomilo a ja som ti prvýkrát začal hovoriť o tom, čo prežívam. Bolo okolo polnoci. Ešte stále som sa triasol. Na oko si mi prikladal studenú handru, ktorá nepredstaviteľne hnusne smrdela. Bolo mi to fuk. Mal si špinavé ruky, boleli ma odtlačky prstov na mojom hrdle, muž u nás doma možno neležal vo svojej posteli, ale ja som potreboval, aby mi to bolo zopár príšerných chvíľ celkom fuk. Potreboval som, aby si bol blízko, hladil ma, rozprával, aby bolo fuk o čom.
Mal pravdu. Som slaboch.
Sračky a šťanky…nie si slaboch, povedal si nazlostene, akoby si mi čítal myšlienky. Spravil si, čo si vedel. Stačí, aby si vedel trocha viac a mohol si ho zabiť. Bol by pokoj. To nič… to nič.
Nemal som silu ti odpovedať. Zostal som v tvojom náručí, kým som sa neprestal triasť. Potom som ťa presvedčil, že sa musím vrátiť, hoci si ma nechcel pustiť. Bál si sa. V tvojich očiach som bol rovnako krehký ako moje sestry a mama, a bohovia vedia, že si mal pravdu. Môžem sa mýliť, ale myslím, že niekedy vtedy si pochopil, že časti môjho ja, ktorá nedokáže bojovať a ktorá ma raz zabije, sa nedokážem zbaviť. Možno ti vtedy došlo, že ma chceš chrániť.
Nasledujúce ráno bolo jedno z najhorších, ktoré som zažil. Z nepokojného plytkého spánku ma prebral mamin krik. Bol som pri nej skôr, než som si uvedomil, že som sa zobudil. To, čo z Brechnina zostalo na medziposchodí, v ničom nepripomínalo realitu.
Nikdy som za tebou nechodil cez deň, no teraz som musel. Opäť som sa obracal na bohov, aby ma nikto nevidel zliezať do kanála. Minimálne ja som na jedno oko nevidel a pred druhým som mal obraz Brechninovej roztrhanej mŕtvoly.
Privítal si ma úsmevom a ja som do teba strčil, a ruky aj košeľu si mal stále od krvi, strčil som ťa a ty si sa potkol o ruku pohodenú v sračkách na zemi.
Zabil si ho! kričal som. Zavraždil si ho! Roztrhal si ho na kusy!
Už ti neublíži, Bastjan! Tebe ani tvojim sestrám, bránil si sa, tíšil si ma ostražito sa obzerajúc, lebo hore nad nami boli ulice a stovky párov nôh, čo nemali ani šajnu, čo sa deje pod nimi. Ruky si zdvihol na obranu. Bol to netvor, sám si to povedal! Tak čo si taký? Je po ňom, smrad a kosti…
Po lícach sa mi nekontrolovane rinuli slzy. Vôbec to nechápeš? Ty si… si vrah! Bohovia, si vrah a tváriš sa, akoby si spravil najlepšiu vec na svete. Zavraždil si ho! Vzal si ľudský život, tak… tak brutálne! Uvedomuješ si to vôbec?! reval som na teba.
Zaspätkoval si a pozrel si mi priamo do očí. Uvedomujem, a? Tváril si sa nechápavo a dotknuto, bohovia, tváril si sa tak dotknuto. Akoby som ja nedokázal pochopiť niečo pre teba tak normálne.
Akoby si mi dal darček a ja som ho odmietol.
Niekedy potom som už len reval a slová sa akosi utopili v slzách. Ušiel si. Odohnal som ťa z tvojho vlastného domova a zostal som tam sám s tvojimi kriedovými nápismi, škvrnami od krvi a rukou v šťankách, o ktorej nebolo pochýb, že patrila Brechninovi.
Štyri dni som nevidel slnko. Možno svietilo, no do môjho vnútra sa nedostalo. Potom dorazil otec, oznámil mi, že môj starší brat je mŕtvy, preto ho nahradím ako jeho pobočník. O tri dni evakuovali vyššie spoločenské vrstvy a Mystici dobyli Trebnev. Bola to pasca. O dva dni Mechanici mesto vyhodili do vzduchu.
Štyri mesiace.
Na mieste, kde teraz stojím, kedysi začínalo schodisko. Sadol by som si na schod, kým rozprávam, keby zostal aspoň jeden, no nezostal. Na tomto mieste, alebo možno o tri-štyri siahy vyššie, si zavraždil Brechnina. Čierna uniforma štrnástej légie, ktorú mám teraz na sebe, by ťa zrejme desila.
Všetko je vonku. Vlastne nezostalo žiadne dnuka, kaštieľ je preč, na ruiny už padá prvý sneh. Cítim sa ľahší. Inak, otec je už tiež mŕtvy, ale nikdy sme sa o ňom nerozprávali, takže ťa to nemusí zaujímať.
Neviem, na akom mieste ťa zastihol výbuch, ale pre mňa si zomrel tu. So všetkými predstavami o ľudskosti.
Snáď mi odpustíš, že sa nepamätám, ako tento rituál správne ukončiť. Viem len, že naposledy som ťa mal objímať o čosi dlhšie.
