Teta Zuzana plakala, jej muž ju objímal okolo pliec a ja som sa im vôbec nedivil. Bolo fakt odporné počasie a všetci sme si vedeli predstaviť príjemnejšie miesta na trávenie dopoludnia. Na druhej strane, nevedel som si predstaviť, aké je to pochovávať vlastnú päťročnú dcéru. Mal som jasno akurát v tom, že ešte pekných pár desiatok rokov to nechcem zisťovať.
„Nebe přijalo dalšího andílka,“ vravel farár a nech mu slúži ku cti, že nezahrešil, keď mu prudký decembrový vietor vmietol do tváre šál neďaleko stojacej babičky Margaréty, „uh…ehm…v našich srdcích však zůstane navěky.“
Zaplašil som predstavu Betky ako andílka, ale už bolo neskoro. Za golierom mi pristála snehová guľa zo špinavej snehovej brečky a v ušiach mi zazvonilo zachichotanie. Otočil som sa chrbtom k ceremónii a zagánil som na zamračenú oblohu nad našimi hlavami. Na tvári sa mi rozpleskla ďalšia guľa. Spomedzi oblakov sa na mňa vyškierali malé bucľaté deti. Ukázal som im prostredník. Naučil ma to Fúzač len pár dní dozadu a dôrazne mi kládol na srdce, že to nemám ukazovať na verejnosti a hlavne nikdy nie pred Ma, lebo by sme dostali obaja. Jediné šťastie, že som stál celkom na okraji a pred zrakmi dospelých ma chránili ich vlastné čierne kabáty, pomedzi ktoré som mal výhľad iba na chudáka farára so šálom v tvári. Obaja sme museli znášať svoj údel. Vtedy som ešte netušil, že o pár dní mi pri podobnom ťahu Sebastián ten prostredník zlomí a už v živote ho pred nikým nevystrčím.
Teta Zuzana sa rozvzlykala ešte hlasnejšie a ja mne roztopený sneh stekal po chrbte približne rovnakou rýchlosťou ako slzy po jej lícach. Hej, vedel som si predstaviť aj lepšiu prvú návštevu Prahy.
Z myšlienok ma vytrhlo nechutný zvuk, čosi medzi buchnutím a mľasknutím, keď na truhlu v jame dopadla prvá hruda snehovo-blatovej brečky. Ktosi z pozostalých naháňal klobúk. Konár zmietaný vo vetre tĺkol do pouličnej lampy. Bol som decko, netušil som, že môže existovať čosi ako umieračik, no keď na to spätne pozerám, ten svoj som si vždy predstavoval ako tento zvuk.
Kým dospelí sledovali, ako sa jama pomaly plní, z čistej nudy dvanásťročného decka som si začal po chodníku kopať kamienok. A ako som tak kopal, čosi na okraji môjho zorného poľa pritiahlo môj pohľad. Zdvihol som hlavu.
Asi nejakých deväť alebo možno dvanásť metrov od našej pohrebnej skupinky stála nejaká baba. Teda, akože dievča. Mohlo mať desať alebo jedenásť rokov, nevedel som to celkom odhadnúť. Ja som meral niečo málo cez stoštyridsať centimetrov, ono bolo tak o pol hlavu nižšie. Ten hnusný vietor, čo nás tu všetkých trápil, mu bičoval tvár jeho vlastnými vlasmi. Boli svetlé a tak zľahka kučeravé.
Ja som sa vtedy v babách veľmi nevyznal, ale bol som dosť chytrý na to, aby som vedel, že nemajú žiadnu nadprirodzenú tepelnú reguláciu. Inými slovami, to dievča malo na sebe len tenký pletený sveter, taký svetloružovo-svetložlto-svetlomodrý, rifle so záplatou na ľavom kolene a plátenné tenisky, čiže mu musela byť sakramentská zima.
Dievča odtrhlo pohľad od chrbtov v čiernych kabátoch a pozrelo rovno na mňa. Z neznámeho dôvodu sa mi v mysli zjavila usmiata tvár Mrázika a jeho Je ti teplo, dievčatko? To bola úplne hlúpa otázka, musel som vymyslieť niečo iné. Odvrátilo odo mňa pohľad.
Opäť ma vyrušilo zachichotanie. Ignoroval som andílky, len som sa uhol ďalšej guli namierenej na moju hlavu a prišiel som k dievčaťu. Postavil som sa vedľa neho, priznávam, že tak, aby ma aspoň trochu chránilo pred ostreľovaním z neba.
Proste sme tam mlčky stáli. Ďalšia guľa ho zasiahla do pleca.
„Je tady zima, co?“ prehodilo, ani na mňa nepozrelo, len si neprítomne očistilo brečku zo svetra.
„Aj hej,“ súhlasil som a zrazu som sa cítil ako pokrytec.
Začalo snežiť. Len tak, z ničoho nič. Teta Zuzana už až tak neplakala a všetci sa rozchádzali. Marta sa potichu rozprávala so strýkom Vavrincom, Fúzač sa tváril dôležito a zainteresovane prikyvoval, a na mňa akosi zabudli.
Dievča sa objalo pažami. „Já tomu nerozumím,“ ozvalo sa ticho. „Já tady nemám být. Už…už ne.“ Drobné chumáčiky, čo sa sotva dali považovať za vločky, sa roztápali v momente, ako sa dotkli chodníka.
Choď domov, nie? chcelo sa mi povedať, ale mal som dosť rozumu a navyše som vedel, ako to myslí, takže som držal jazyk za zubami. „Všetci teraz pôjdeme do reštaurácie alebo tak. Neviem presne. Bude tam teplo. Môžeš sa pridať,“ navrhol som celkom zbytočne. Maličké vločky sa mi zachytávali na Fúzačovom kabáte, ale cez to dievča padali až na zem.
Striaslo ho. „Když zavřu oči, zmizím?“
„Netuším. Mne to nikdy nefungovalo, ale možno budeš mať šťastie.“
Dievča zavrelo oči. Po chvíli zmizlo, akoby tam nikdy nebolo.
Asi proste nebolo.
Po kare sme sa vrátili do bytu na Starochodovskej. Nikomu veľmi nebolo do reči. Dospelí sa usadili v obývačke a Marta nám dovolila vybehnúť von. Fúzačovi sa nechcelo, ale mne už aj hej, pretože sa ochladilo a sneh začal konečne pripomínať sneh. Nakoniec ale šiel so mnou, lebo pozorovať tetu Zuzanu, ako už piatykrát utiera prach z dokonale čistej police s fotorámčekmi a jej manžela, ako neúspešne bojuje s balíkom kapsúl do kávovaru, bolo do značnej miery frustrujúce.
Zotmelo sa skoro a keďže nebolo čo robiť, šli sme aj skoro spať. Hezkých byt bol ešte menší než náš. Ustlali nám na zemi v Betkinej izbe. Pripadalo mi to fakt divné. Navyše, spať na tak nízkej úrovni, že vidíte pod posteľ, je fakt nebezpečné. Kým si Fúzač umýval zuby, zvažoval som svoje možnosti a zhromažďoval som zbrane. Teda, našiel som iba pero. Potom mi zrak padol na čarovnú paličku s hviezdou na konci, ktorá bola položená na nočnom stolíku, rovno pod lampičkou v tvare jednorožca.
Keď som k nej natiahol ruku, jednorožec na mňa zavrčal.
„Na tu nesahej.“
Dievča v pásikavom svetri sedelo na posteli a mračilo sa na mňa.
„Zostala si ty. Ak zostalo niečo pod posteľou, nechcem riskovať, že budem nepripravený,“ namietol som.
Zahryzlo si do pery. „Ale to nikdo nesmí. Jako vážně nikdo. Já také ne.“
„A ja sa nechcem nechať zožrať. Sú tu nejaké iné zbrane?“
„Prostě nech svítit.“
Nedôverčivo som si premeral jednorožca. Potom som rezignoval. „Okej, ako chceš.“
„Kdo vůbec jsi?“
„Volajú ma Hej.“
„To není jméno.“
„Prepočul som tvoje.“
Odula spodnú peru. „Helena.“
„S kým kecáš?“ Fúzač sa vedel pohybovať otravne potichu.
„S jednorožcom,“ odvrkol som zamračene.
Zagúľal očami a nasúkal sa do spacáku. „Zhasni a poď spať.“
„Nechcem zhasnúť.“
„Si posera.“
Ukázal som mu prostredník a tiež som si ľahol. Kým som si na tvrdej dlážke našiel normálnu polohu, už spokojne chrápal.
Helena sa objala pažami. Vo vlasoch sa jej leskli zachytené snehové vločky.