Slučky

Prilbu a šál zavesím vedľa vetrovky. Nikdy neviem, či smrdím kvôli štyrom kilometrom do mierneho kopca alebo šiestim poschodiam bez výťahu. Kým vybaľujem nákup, rozmýšľam nad olovrantom. Nie. Takmer prázdne sklíčko čokoládovej nátierky zatlačím do útrob skrinky balíkom cestovín a buchnem dvierkami v rytme pesničky v slúchadlách. Už ôsmy deň bez sladkostí. Držím sa výborne.
Uspokojím sa s hrnčekom čaju a kým chladne, zapnem si vlasy do drdola. Skočím do sprchy a odškrtnem si ju z to-do listu. Dobre. Mám na výber cvičenie z nemčiny alebo čítanie knihy, kým bude pol piatej.
Niečo je inak.
Nájdem ju sedieť v izbe na posteli s notebookom na kolenách.
„Čo robíš?”
„Dostala som nápad.” Oči jej nadšene žiaria.
Zažmurkám. „Takže to zabralo? Vidíš, koľko vie spraviť dobrá strava, disciplína a dostatok spánku!”
Mávne rukou. „No, neviem, či je to úplne tým. Ale to je jedno. Našla som dnes hrozne dobrú pesničku, tak ju mám na opakovaní skoro celý deň. Dostala som nápad na postavu a ostatné sa vymýšľa skoro samé.” Na pracovnej ploche nemá žiadne ikonky. Všetky hry sme odinštalovali pred dvoma týždňami. Otvorí zatiaľ prázdny textový dokument.
Medzi chrbát a stenu si strčím vankúš a narovnám sa. „Povedz mi o tom.” Nemčina chvíľu počká.
„Mám pocit, že mi vybuchne hlava,” uškrnie sa. „Ale nenapísala som ešte ani čiarku. Potrebujem náhodné ženské meno.”
„Daj tam zatiaľ hocijaké.”
„Napríklad?”
„Kľudne aj Kamila.”
Nadvihne obočie. „Vlastne prečo nie.”

O pol piatej jej poviem, nech si ide zabehať. Pohyb je dôležitý – bicyklovanie na presúvanie sa hore-dole, beh na inšpiráciu. Do prichádzajúceho večera vyrazí v rytme pesničky v slúchadlách. Keď po pár kilometroch šplhá po schodoch domov, pomaly sa stmieva. V sprche si nespieva, lebo rozmýšľa.
„Vymyslela som, že spravím deväťmesačný kalendár,” oznámi mi, kým chystám večeru. „Ešte to musím prepočítať, ale myslím, že to bude fungovať.”
„Hm? Akože bude mať rok menej dní?”
„Nie. Akože každý mesiac bude mať okolo štyridsať dní.”
„To znie dosť zaujímavo. Prepočítame to, keď spravíme tú prezentáciu na dejiny?”
Úsmev jej v momente zmizne z tváre. „Aha, prezentácia. Jasné.”
„To nezaberie veľa,” ubezpečím ju rýchlo, lebo sa zľaknem, že by ju mohla múza opustiť, ak sa jej chvíľu nebude venovať. Výnimočne si dovolím prezentáciu trochu odfláknuť, len aby mala viac času na písanie.
A písať skutočne začne. Zapálim jej sviečku pre atmosféru, spravím jej čaj a cez plecia prehodím deku. Počúvam, ako ťuká do klávesnice, kývam sa do rytmu a v tichosti sa teším.

Od rána sa správa zvláštne. Vstane celkom bez problémov, kým sa oblieka, tancuje po izbe. Usmeje sa na mňa v zrkadle a ja jej úsmev opätujem.
Kútiky mi klesnú v momente, keď si pri raňajkách otvorím to-do list.
„Nemčina,” hlesnem.
„Úplne som zabudla! No ale veď to nič. To dáš medzi prednáškami,” neopúšťa ju pozitívna nálada, no moja negatívna je silnejšia.
„Ani čítanie knihy nebolo… hoci miesto toho si písala,” odškrtnem políčko a vzdychnem. „Na toto si bude treba dávať pozor.”
„Veď o nič nejde. Svet sa nezrúti.”
Zazriem na ňu a dojem bez slova.
„Nezlosti sa. Budem ti to pripomínať,” žmurkne na mňa a nasadí si prilbu.
Celý deň sa snažím zistiť, či sa mi jej spôsob pripomínania páči. Zápisník otvára každú chvíľu – ale len na to, aby k povinnostiam zapísala náhodné myšlienky svojho potenciálneho príbehu.
Počas prvej prednášky prepočíta deväťmesačný kalendár. „Čiže október je vlastne druhá polovica pestrenu a potom koncom októbra začína šerno. Šerno – akože po tom, čo sa zmení čas a je vkuse hnusne, tak je šero. Chápeš ?” hučí do mňa, kým sa snažím dohnať nemčinu.
„Uhm,” snažím sa ju ignorovať, no v duchu si zopakujem, že sa k nej nemám správať nepríjemne. Opäť tvorí. To je predsa to, čo sme chceli. Všetko ostatné počká.
Ignoruje moje ignorovanie a ďalej spokojne vymýšľa, akoby jej ani nezáležalo na mojom názore. „Ešte nemám všetky názvy. Hm…” K umyť riad si poznačí snehostav. „To by mohlo byť začiatkom roka. Čiže šernom to bude končiť… dobre, to budem mať celý rok.”
Na dejinách odprezentujem našich pätnásť snímok, nedáva pozor a ja sa tiež neviem sústrediť. Do môjho zošita, kam sa mi darí písať si pekné poznámky už druhý týždeň, si začne kresliť malú mapku. Sotva si pamätám skutočné historické udalosti, nie to ešte koncept dejín jej sveta, ktorý mi načrtne, kým neskôr čakáme na semafore. Stisnem pery a pripomeniem jej, nech dáva pozor na cestu.

„Nechceš ísť behať?”
„Uhm… za chvíľku.”
„Už je trištvrte. A každý deň sa stmieva o čosi skôr.”
„Viem, viem. Počuj, potrebujem poradiť, ako mám preformulovať túto vetu. Kamila vyrazí, keď sa stmieva… vidíš? Túto.”
„Hm. Skús, že vyrazí do prichádzajúceho večera. Neviem, celá zlá je.”
„Hej.”
„Choď sa prebehnúť, možno na niečo prídeš.”
Skutočne na niečo príde, kým obieha kruháč, kde sa otáčajú trolejbusy. Nemám to srdce pokaziť jej radosť seminárkou. Prelistujem zápisník s povinnosťami a rozhodnem sa ignorovať tie, ktoré sa dajú odložiť na zajtra. Nech len píše, kým má motiváciu. Neviem, kedy bola naposledy taká šťastná. Zapálim jej sviečku, spravím čaj a cez plecia prehodím deku. Počúvam, ako ťuká do klávesnice, kývam sa do rytmu a v tichosti si opakujem, že sa mám tešiť.

Dlho nemohla zaspať. Sotva sa mi podarilo dostať ju z postele. Napoly drieme na nemčine. Ani zďaleka ju nebaví ako taliančina, nad ktorou trávila celé noci na Duolingu. Možno by stačilo, keby len nepozerala na displej tesne pred spaním. Tiež mala problém zaspať, keď hrávala do pol druhej. V duchu sa zamračím. Toho sme sa už našťastie zbavili. Možno by stačilo, keby písala rukou?
„Kamila? Übung zwei,” zopakuje profesorka.
Zažmurkám a vystriem chrbát. „Entschuldigen sie, bitte.”

Vonku je tma.
„ Naozaj nejdeš behať?”
„Teraz mám flow. Som v dobrej časti.”
„Treba dať prať.”
„Zajtra.”
„Treba písať seminárku.”
„Uhm.”
„Nechceš sa najesť?”
„Nie som hladná.”
Zapálim jej sviečku, spravím čaj a cez plecia prehodím deku. Počúvam, ako ťuká do klávesnice, v slúchadlách stále tá istá pieseň, a mračím sa. O pol tretej si ľahne spať. Prespí prvú prednášku, na druhú mešká.
Cestou domov ju takmer prejde modrý Renault.

Prilbu a šál zavesím vedľa vetrovky. Ruky sa mi trasú.
„Na čo si myslela?”
Sedí so sklonenou hlavou. „Nič sa nestalo. Len trošku šuchol zadné koleso. Ani len nie je pokrivené… nehnevaj sa.”
„Ako sa mám nehnevať?” kričím na ňu. „Mohla si sa zabiť. Lebo, doriti, nedávaš pozor, čo sa deje okolo teba!”
„Už budem.”
„Nebudeš chodiť na bicykli, kým sa trochu nespamätáš.”
„Dobre.”
„Šibe ti z toho.”
„Dobre.”
„Akože ja sa teším, že konečne niečo opäť robíš. Ale tak zase…”
Ticho.
„Choď písať seminárku.”
„Dobre.” Vyberie čokoládu spoza cestovín.
„Čo robíš?”
„Potrebujem sa upokojiť.”
Urobím jej čaj. Nenapíše ani čiarku seminárky, ani príbehu. Sedím s hlavou v dlaniach, až kým nejde spať.

Je víkend.
„Dnes je posledný deň pestrenu,” povie mi. Vezmem ju na nákup autobusom. Kúpime ďalšiu čokoládu. Dáme dokopy osnovu seminárky, zjeme polovicu čokolády bez chleba. Donútim ju ísť behať. Spravíme nemčinu.
„Rozmýšľala som, že ku Kamile potrebujem ešte nejakú jednu dobrú postavu,” povie mi. „Ako ona sa celá postupne ponára do temných tajomstiev, bude potrebovať niekoho, kto ju z toho vytiahne.”
„Poradí si sama,” odvrknem a ďalej ju ignorujem.
Pustím ju písať až okolo ôsmej, keď už mám istotu, že všetky povinnosti sú splnené.
„Už to nejde,“ povie a ide spať skoro. Noc je dnes o hodinu dlhšia.

Zobudíme sa o desiatej. Nerozprávame sa. Počas dvoch hodín napíše len jediný odsek, vzdá to a zje skoro všetku čokoládu. Povracia sa a odloží ju za balík cestovín. Naznačím, že treba dokončiť seminárku. Nainštaluje Minecraft a vynechá obed.

Zavriem dvere izby a v šere chodby si obujem bežecké tenisky. Je pol piatej. Zleziem šesť poschodí a ľutujem, že neexistujú štuple do uší, ktoré by ma ochránili pred piesňou, ktorej útržky neviem dostať z hlavy.
Vo svetle lámp vrhám tiene všetkými smermi. Akoby vyliezali z temného miesta, na ktorom sa opäť ocitla moja myseľ. Zahreším, keď mi jesenný vietor vlezie za golier. Šál. Samozrejme, že zostal hore.
Dnes je prvého šerna. Nebehám. Beh je na inšpiráciu, prechádzky na rozmýšľanie. A tak rozmýšľam, čo robím zle.
Poznám ju tak dobre, ako si myslím? Chcem od nej veľa? Stúpam do kopca a klesám na duchu. Nevie sa o seba postarať. Alebo vie, len jej na tom nezáleží. Keď sa raz do niečoho oprie, zastaví sa, až keď jej dôjde para. A para vždy dôjde skôr, než ona do cieľa . Dorazím ku kruháču pre trolejbusy. Čo mám teraz akože robiť? Vrátiť sa, zase odinštalovať hry, nastaviť budík na siedmu a napísať zoznam? To nám ide. Varenie a upratovanie a škola. Ale nič sa nemení. Tvár mi skriví kyslý úškrn. Iba nápady, ktoré nikdy nedokončí.
Prečo musia byť medzi nami také rozdiely?
Pozorujem ako trolejbus zastaví na konečnej.
Koniec, zamyslím sa. To je to, čo potrebujeme.
Rozhodnutie, ktoré spravím, kým schádzam ulicou k temnému vchodu našej bytovky, neprinesie žiadnu výraznú emočnú zmenu.
„Som doma,” oznámim do ticha bytu. Vyzlečiem si spotenú bundu a zvesím šál. Uvarím si čaj.
„Mám nápad,” poviem, keď vojdem do izby. Zapálim lampu.
Z odrazu v okne na mňa uprie veľké oči. „Aký?”
„Je super, že si to začala písať,” poviem a obmotám si šál okolo krku. Zobudím notebook. „Ale mám pocit, že to nie je úplne dobré. Máš to trochu chaotické. Priveľa skokov v čase. A aspoň niektoré slangové výrazy treba vyhodiť.”
Oči v odraze akoby ma videli prvýkrát.
Usmejem sa. „Bodlo by viac metafor. Napríklad niečo o tom, ako musela opäť klesnúť na dno, aby sa od neho odrazila. Aj keď nakoniec… celé je to trochu metafora. Ach, áno, koniec. Ty konce veľmi nerobíš.”
Vytiahnem svoj zápisník.
„Čo chceš robiť?”
Otvorím si to-do list a na spodok dnešného zoznamu pridám dopísať príbeh.
„To nezvládnem.“
„Ale zvládneš.“ Prehodím si deku cez plecia a napravím si šál. Naozaj nepotrebujem byť chorá.
Zaváham. „Dobre,” prikývnem a chlipnem si z čaju. „Ale choď spať pred polnocou.”
Položím prsty na klávesnicu.
„Neboj. Takže. Ako to ukončíme?” spýtam sa samej seba.

Táto poviedka bola napísaná do súťaže M.Ú.Z.A na tému Zostup do tmy, získala bodové ohodnotenie 9, 9 a 0 a bola ocenená knižkou Hlavný hrdina od Martina Petra.