Môj brat nikdy nebol básnik. Metafory mu nikdy nešli. Dori je, našťastie, neskutočne trpezlivá.
„Nehýb sa.“
Druhý monitor mám vypnutý. Izbu sme vyberali podľa balkóna, takže sa takmer celá zmestí do odrazu, aj keď Dorina rysovacia doska na stojane zaberá polovicu obrazovky.
„Morka… štvorka… Nina, pomôž mi.“
„Ponorka?“ Ten príklad počítam už tretíkrát.
Dori má ruku so špajdľou vystrčenú spoza dosky. Hovorí tomu vízovanie. „Povedala som, aby si sa nehýbal.“
„Šš, už to skoro mám. Ponorka si vravela? Nie zlé. Hmmm.“
„Ešte mi napadlo Fidorka.“
„Tam je doslova základ toho slova.“
„Haló? Na koho si strane, Nina? Nikolas, dokelu, nehýb sa!“
„Nie, nie, nie, ticho! Už to skoro mám. Keby som začala sladká ako Fidorka?“
Uvedomím si, že sa na tú rovnicu uškŕňam. „Možno taká tmavá ako Fidorka.“
„Nie zlé…“
„Alebo okrúhla.“
„Nina!“ Dorina muška je dosť dobrá na to, aby špajdľa netrafila ani mňa a ani moje monitory.
Vyplazím na ňu jazyk a ona mi pohrozí päsťou tesne pri nose, obtrie sa mi plecom o koleno, keď hľadá svoju zbraň pod mojím stolom. Tým rozkošným spôsobom má problém udržať si nahnevaný výraz.
„Ooo, to je dobré. Okrúhla ako Fidorka. Neviem, či to má dobrý rytmus. Kurnik, teraz sa neviem rozhodnúť.“
„Tak sa nerozhoduj? Tú ruku si mal inde. Nie, nižšie. Viac k okraju. Uhh, doľava.“
„Takto?“
„No môže byť.“
„Fajn. Dobre, myslím, že to mám.“
Z jej hlasu viem, že sa usmieva. „Nikolas, varujem ťa…“ Nemôže si pomôcť.
„Ehm, ehm. Okrúhla sťa Fidorka, taká je naša Dorka. Opálila sa zrejme pri mori, ale pamäť má lepšiu ako rybka Dori. Aby sme odhalili tajomstvá našej Dorky, musíme nastúpiť do…“
„Nikolas, ty si dobrý kretén!“
„Čo je? Čo som zas povedal? Pohol som rukou?“
Dori sa za stojanom pučí od smiechu. „Viac doľava. Nie, to bolo priveľa… ja sa z teba raz zbláznim.“
„Hovor mi o tom, žijem s ním už dvadsať rokov,“ prehodím a konečne prídem na to, kde vo výpočte robím chybu.
„No hohó, kto s kým. Ja som sa už narodil do sveta, v ktorom si už bola. Ty si tá, čo si užila pár minút ako jedináčik.“
„Nič v zlom Nikolas, ale to ty si tu obrátil všetko naruby len čo si došiel.“ Stále sa
usmieva.
„Odkiaľ som mal vedieť, v ktorej presne skrini máte toaleťák? Mali by ste mi byť
vďačné, že som v tejto domácnosti zaviedol systém a poriadok.“ Od septembra máme nástenku s rozpisom vysávania chodby a kuchyne, ale celý minulý rok sme tu aspoň mali ticho.
„Hej, a počúvaj, ešte dlho? Dosť to bolí.“
„Veď ležíš.“
„Ale…“
„Hej, dobre, dajme tomu, že som skončila.“ Šušťanie papiera.
„Aaleluuja.“
„Netvár sa, že ťa to nebavilo.“
„Bavilo ma to, ale kvôli iným veciam, povedal by som.“ Mihne sa poza mňa, jeho bosé nohy ťapkajú po linoleu. „Umm, to je všetko? To si toho stihla len toľko?“
„Len?“
„Tým myslím… um.“
„Robím si z teba prdel. Tu je to, čo som reálne kreslila.“
„Oooooo. Okej. Páni. Si fakt dobrá. Akože fakt dobrá.“
„Ukáž?“ Stolička na kolieskach ma dovezie až k stojanu. No jasné. „Urobila ťa krajšieho.“
Niko vypne hruď a zaškerí sa na mňa. „Prosím ťa, to už ani nejde.“
„Pff. Obleč sa už konečne.“ Vrátim sa ku svojmu stolu.
„Chápem, že vaše oči sú príliš citlivé na taký oslnivý zjav…“
„Niikolaaas.“
„… a prevracia váš život naruby. Ale nebojte sa, moja krása mi nebráni vziať vás na huby.“
„Bože.“
„A toto mi robí stále, hej…“
„Nechápem, ako to zvládaš.“
„Nezvládam.“
Môj brat má na sebe konečne viac než len spodky. „Inak, nemáš za čo, Dorka.“
„Ježiš, ďakujem, Nikolas.“ Medzitým sa pustila do upratovania. „Ďakujem. Máš u mňa kebab.“
„Hocikedy. Myslím tým, hocikedy môžem prísť zase. Teda aj na kebab môžeme ísť hocikedy. Šit.“
„Máš tričko naopak, kanec.“
„Nie, nemám.“
„Ale máš.“
„Mám ho naruby.“
„Wau.“
„Ja som taký… obracač naruby. Tričká, košele, životy… som v tom profesionál.“
„Profesionál. Jasné.“
„Napadlo mi… prevrátiť niekomu život naruby znamená, že ho ako otočíš?“
„Fuj, nebuď nechutný.“
„Ako celého človeka? Akože mu strčíš prst do úst a ho obrátiš?“
„Nikolas!“
„Hmmm. Anyway… skončíme na ten kebab teraz?“
Zrazu je Dori za mnou a nakúka na obrazovku môjho notebooku. „Ako si na tom, Nina?“
„Ešte robím poslednú úlohu. Čiže rátajte tak ešte hoďku. Choďte bezo mňa pokojne.“
„Si si istá?“
„Trochu ticha by som uvítala.“
„Pravda. Hm, okej, tak poďme. Nikolas!“
„Ánoo?“
„Toto si kedy stihol?“
„Netuším, o čom hovoríš…“
„Moja mikina? Naruby?“
„Ach, to? Predsa už keď som prvýkrát prišiel.“
„Uhm, jasné.“
„Vypadnite už.“
„Pa, Nina.“
„Paa, Ninaa…“
Hodím po ňom papuču.
„Si späť.“
„Aaa doniesla som aj tebe.“
„Uuhm… ďakujem. Hodíš mi ho do chladničky, prosím?“
„Si okej?“
„Mhm.“
„Unavená?“
„Je to vyčerpávajúce.“
„Stihla si dokončiť?“
„Domácu hej. Projekt som sotva začala.“
„To máš dokedy?“
„Do piatka.“
„Uf… no, to dáš nejak.“
„Nejak.“
„Potrebuješ pauzu podľa mňa. Dáme čajík.“
„Potrebujem pokračovať v projekte.“
„Už nemáš na výber. Aký chceš?“
„Dori…“
„Mäta?“
„Máš ešte ten jahoda – vanilka?“
„Posledný ako pre teba. Urob nám miesto na balkóne. Šup, dvíhaj sa. O chvíľu som späť.“
Usmievame sa.
„Ako bolo na kebabe?“
„Dosť fajn. Prekvapivo fajn. Dohodli sme sa na strede. Že zase príde a budem ho kresliť. Ak si s tým v pohode, samozrejme.“
„Pre mňa za mňa. Išlo ti to super.“
„Heh, vďaka… ale to len nevidíš všetky tie chyby.“
„Možno je to moja výhoda.“
„Keď sa na to pozrieš takto… Um… Nikolas je hrozne zlatý.“
„Občas mu ide.“
„Nie, tým myslím… nah.“
„Hm?“
„Nič.“
„Čo si chcela povedať?“
„Ja… ak… myslíš, že sa mu páčim?“
„Čo? Nie. Uh… tým… to som tak nemyslela, Dori. Si hrozne chytrá a krásna a šikovná a obetavá a tak… len… Nemyslím, že si jeho typ. To je všetko.“
„Aha. Hm. Aký je jeho typ?“
„H?“
„Aký je jeho typ.“
„Čo ja viem. Prečo ťa to trápi? Ešte pred dvoma týždňami si si myslela, že je gej.“
„No hej, lebo ty… a chápeš.“
„Podľa mňa je na brunety.“
„Ja pôvodne som. Až na strednej som začala farbiť. Ty… si si nevšimla, že sa správa inak?“
„Nespráva sa inak? Okej, jediná zmena je, že najnovšie leží polonahý na tvojej posteli, no. Lebo ho kreslíš.“
„Ja len mám pocit, že je milší. Aj keď ma stále obaja štvete. A že je pozornejší… že napríklad keď vidí, že sa mi fakt nepáči, kam smeruje rozhovor, tak to nechá tak…“
„To robím aj ja.“
„… a je taký… zaujíma sa. Vieš, že sa ma pýta, ako sa mám a čo ma baví. Dneska sme sa hrozne veľa bavili o knihách.“
„Veď… to robíme bežne.“
„Ja viem, viem, len väčšinou sme tam…“
„Aha. Spolu.“
„Nina… len… nehovor mu to, dobre? Skrátka som sa ti s tým len chcela zdôveriť.“
„Lebo som jeho sestra?“
„Lebo si moja najlepšia kamoška.“
„Aha.“
„Nina…“
„Prepáč. Som… unavená. A musím ešte robiť na projekte.“
„Okej.“
„Vďaka, že si sa zdôverila… cením si to.“
„Veľa šťastia s projektom.“
Dori chodí v stredy už na siedmu, takže keď sa o ôsmej zobudím, som v izbe sama.
Prezlečiem sa z pyžama, a až keď si v kúpeľni umývam zuby, všimnem si, že mám tričko naopak. Nie, naruby. Sama neviem prečo, ale do kuchyne dôjdem ešte mrzutejšia, než som vstávala z postele.
Luci má nohy vyložené na stole a dredy jej stoja na všetky strany. Z ucha si vytiahne slúchadlo a venuje mi úsmev. „Ránko.“
„Dobré ráno.“
„Vypadáš nevyspale. Okurku?“
„Nie, nie, vďaka. Dobrú chuť.“ Z chladničky vylovím mlieko.
„Tobě taky. Potřebuju si dneska dát prát. Barevné. Chceš taky?“
„Noo, to by bolo super. Ak ti to nebude prekážať.“
„V pohodě. Hoď mi to pak ke dveřím. Jé, hele a mám tady takový starší noťas a nejde mi ho připojit na wifinu, mohla by ses na to podívat?“
Klesnem k stolu s miskou cereálií. „Jasné. Hoď mi ho sem.“
„Seš zlatíčko, Nino.“
Dori chodí v stredy až po siedmej, takže keď o piatej dvihnem hlavu od pythonu, stále som v izbe sama. Začína ma bolieť hlava. Vytiahnem žalúzie a vyvetrám, z chodby sa do izby dostal nejaký smrad. Vonku je zbytočne veľa slnka a zbytočne teplo. Dávno som si nebola zabehať.
Keď v kuchyni prehĺtam Ibalgin, zjaví sa Luci s košíkom voňavej bielizne. „Ahojky.“
„Ahoj. Pomôžem ti?“
„Kdybys byla tak hodná.“
„Žiadny problém.“ Rozložím sušiak a spolu sa pustíme do vešania.
„Ehm?“
„Jo, otáčím to, ať se ta barva nevytahá na slunci, když to dám na balkon. Jako nevybledne. Máma to vždycky tak dělala. Pak to déle vydrží tak zářivé, chápeš.“
„Aha. No hej, okej.“
„Jsi poklad.“
Mokré oblečenie je studené a mne sa to zrazu zdá nesprávne. Nadýchnem sa. Otočiť, vytrepať, jeden, druhý štipec. „Zostávate tu na Vianoce?“
„Vlastne ne. Já ti neříkala? Jedeme k Milošovým rodičům. Oni jsou takoví trošku pošahaní, tak snad to všichni přežijem.“
„Tak veľa šťastia. Kedy idete?“ Otočiť, vytrepať, jeden, druhý štipec.
„Zítra, no. Ale jako přijedeme těsně po svátcích, já mám pak směny až do Nového roku. Co ty?“ Luci sa kýve do rytmu hudby vo svojich slúchadlách.
„Niko brigáduje a ja mám dvadsiateho druhého skúšku…“
„Nee…“
„… takže ideme až deň pred Vianocami. Tak vyšlo, no. Snáď ju dám na prvý pokus.“
„Och. Hodně štěstí.“
„Vďaka.“
„Hele, a Dori? Jede s váma?“
„Uhm.“
Prepne si pesničku a vezme z košíka posledné tričko. „Díky za pomoc.“
„Veď aj moje tam boli. Hm, počuj a ten taký zvláštny… pach tu v kuchyni?“
„Hm? Jo, ty myslíš tu šalvii? Já to tu trochu vydymila, ať se to tady pročistí, páč jsem měla pocit, že tady neco nehraje.“
„Aha.“
„Jako negativní energie a tak.“
„Rozumiem.“
„Je vše v pořádku, Nino?“
„Ale hej. Ehm, idem robiť projekt. Rada som s tebou pokecala.“
„Hodně štěstí.“
Tam. A späť. A tam. A späť.
Doteraz mi nikdy nešlo kotúľať ceruzku po stole ako v animákoch. Buď mám konečne správnu ceruzku alebo nakrivo stôl.
Klopanie na dvere. Zdvihnem hlavu. Svietim len stolnou lampičkou, vrhám obrovský guľatý tieň cez celú izbu.
„Ahoj, ahoj.“ Niko sa napoly prestrčí cez dvere a rozhliadne sa.
Zobudím notebook, aby to vyzeralo, že som niečo robila. „Potrebuješ dačo?“
„Ummmm, chcel som sa s tebou poradiť. Ako, už sa to nedá vrátiť, ale že čo si o tom myslíš.“
Spozorniem. Prekĺzne dnu a zavrie za sebou. „Kúpil som Dori toto na Vianoce.“ Na stôl mi položí hnedú škatuľku.
Uvedomím si, že sa mračím. „Čo to je?“ Opatrne to otvorím. „Postavička?“
„Je to taká pomôcka na kreslenie figúr,“ vysvetľuje nadšene. „Umelci to používajú.“
Vytiahne dreveného panáčika na stojane. „Vieš tu nastaviť polohu, aha. Je to menšie, než som čakal, a bolo to kurnik drahé. Ale nie je to bomba?“
„Už nechceš, aby ťa kreslila?“
„Akože chcem, ale napríklad ak pôjde na ten Erasmus pobyt, tak bude mať náhradu,“ zaškerí sa.
„Jasné… počkaj, Erasmus?“
„Nevravela ti? Akože zatiaľ nad tým len rozmýšľa. Že by išla niekedy budúci rok. Akademický.“ Pokrčí plecami.
„Um.“
„Čo si o tom myslíš?“
„Neviem. Asi… som čakala, že mi to tiež povie?“
„Čo? Jaj, nie, ja myslím ten darček.“
„A-aha. Je to fajn. Ja mám pre ňu knihu.“
„Kniha je tiež fajn, ale vieš, chcel som niečo, hm, užitočné. Čo využije, chápeš.“
„Okej. Dáva zmysel.“
„Hej a pozeraj. Bolo to v tejto krabičke a ono je to zvonka nakreslené a napísané, že čo to je. Tak som ju rozložil a poskladal naopak!“
„Geniálne.“
„Vravel som. Profesionálny obracač. Strčíš prst…“
„Mám prácu, Niko.“
Len sa zaškerí. Keď odchádza, žiari ako slniečko, ktoré zapadlo skoro dve hodiny dozadu.
„Dáš si čaj?“ spýtam sa ten večer Dori.
„Ummm, asi nie. Robím si nejaké náčrty.“
„Pauza?“
Trochu vyhýbavo na mňa pozrie. „Niko navrhol, že dáme o desiatej film… tak to bude pauza.“
„Ale ja sa musím učiť. Zajtra mám skúšku.“
„Noo, preto navrhol, že si to pozrieme u neho. Ramón už dneska letel na sviatky domov, tak má u seba na izbe voľno. Aby sme ťa nerušili.“
„A-aha.“
„Si okej?“
Neodpoviem.
„Nina?“
Hľadím si na tepláky. „Mám toho veľa.“
„Tak nebudem rušiť.“
Keď odíde, tepláky zo seba zhodím, otočím ich správnou stranou von a chvíľu odolávam nutkaniu Nika zaškrtiť. Zrejme som ešte unavenejšia, než som si myslela, keď som si to celý deň nevšimla. Hlbší nádych, výdych. Zahreším.
Dori chodí vo štvrtky na ôsmu, takže keď sa o deviatej zobudím, som na izbe tak isto sama, ako keď som zaspávala. Už hodinu meškám na prednášku, tak sa na ňu vykašlem úplne. Aspoň sa budem učiť. Do tretej mám ešte trochu času.
Z postele sa vyhrabem, až keď sa vchodové dvere zabuchnú za Luci a Milošom a v
byte nastane ticho.
Na ceste do kuchyne sa potknem o svoje tenisky na behanie.
Nikova izba je k vchodovým dverám najbližšie. Strčím do neho, práve z nej vychádza.
„Ja ťa zabijem, Niko!“
„Hej, hej, hej, čo je? Utekám na šalinu, o chvíľu mám prednášku.“
„Toto je! Doriti, nebaví ma to. Prestaň mi šahať na veci.“
„Čo?“
„Tenisky? Ako sa ti to vôbec podarilo?“
„Uhh?“
„Fakt na to nemám teraz nervy, dobre? Vyhral si. Obrátil si mi život naruby.
Spokojný?“
„Nechápem, prečo sa tak rozčuľuješ.“
„Nechápeš?“
„Nemám čas, Nina. Chápem, že máš nervy, lebo skúška. Nádych, výdych, okej. A úúúsmev. Nezazeraj na mňa.“
„Niko…“
„Veľa šťastia poobede.“
Neskôr toho rána si v kuchyni opakujem skriptá. Misku cereálií mám vedľa notebooku, keď sa z ničoho nič rozhodne prevrátiť. S takým tenkým cink.
Obsah skončí všade.
Kým prestanem hrešiť a plakať, je čas ísť na skúšku.
Dori bola na nákup.
Nevybalenú plátennú tašku nájdem na linke. Chleby a syr na zajtra na cestu. Cez balkónové dvere dnu preniká blikajúce svetlo vianočnej výzdoby bytovky naproti. Luci pred odchodom stiahla sušiak späť do kuchyne, teraz sú na ňom už len moje veci.
Všade je ticho.
Izba. Stiahnem zo seba sako, otočím ho a zavesím na stoličku. Mám pocit, že tu stále cítim šalviu, možno by som mala vyvetrať, no cestou k oknu stúpim do niečoho mokrého. Na dlážke by sa nemali odrážať svetlá z ulice.
Čaj. Je to čaj, Dori ho mala na nočnom stolíku, šálka je prevrátená.
Zažnem stolnú lampičku. Lem košele ma hryzie do krku a gombíky do hrude a brucha.
Na posteli mám hodené tričko a tepláky, už ma ani neprekvapuje, že sú prevrátené opačne.
Som príliš unavená, aby som sa hnevala.
Lenže keď sa pokúsim tričko obrátiť, druhá strana je tiež rubová.
Aj druhýkrát. Aj tretí.
Doriti.
Doriti. Doriti. Doriti.
Z Dorinho nočného stolíka kvapká čaj. Zatnem päste a hodím tričko do kaluže. Ten sprostý hrnček spadne na zem a odkotúľa sa pod posteľ.
A spraví oblúčik a zastaví ho až moja noha.
A zdvihnem ho a uško je vo vnútri.
Chodba je príliš tmavá, aby som mohla vzdialenosť k Nikovým dverám prekonať bez zapálenia svetla. Položím hrnček na skrinku na topánky. Pravú ponožku mám mokrú.
Zaklopem. „Niko?“
Nič.
„Si tam? Prepáč, že som sa hnevala… ja… je mi hrozne hnusne. Potrebujem ťa.
Potrebujem s tebou hovoriť.“
Ticho.
„Ni…“
Otvorí dvere.
A usmeje sa. „To je v pohode, Nina.“
„Niko, čo sa to deje?“
„Prešla si?“
„Čo?“
„Spravila si skúšku?“
Zažmurkám. „J-ja… ja neviem. Ešte nie sú výsledky.“
„Aha. To nič. Dori ťa chcela po skúške vziať na trhy, pamätáš?“ Nakloní hlavu. „Si bledá.“
„Je mi zle.“
„Ja viem.“
„Je tam Dori?“
Obzrie sa cez plece. „Záleží na tom?“
„Chcela… chcela som s ňou ísť na trhy.“
„Už som s ňou bol ja.“
„Ale…“
„Mala si toľko príležitostí, Nina.“
„Niko…“
„Mala si toľko zasratých príležitostí. Celý minulý rok, kým som prišiel.“
„Prečo? Prečo si musel… kurva, Niko…“ Prehltnem.
„Mala si celé leto.“
„Mala priateľku!“ A už ho vidím rozmazane. A on sa usmeje, počujem mu to v hlase.
„Priateľka nie je choroba, Nina.“
„Môžeš za to ty!“ vyprsknem a podarí sa mi zaostriť natoľko, že vidím ten jeho zasratý úsmev. „Keby si neprišiel a…“
„Neobrátil všetko naruby?“ Tichučko sa zasmeje. Celkom tichučko.
Rozplačem sa. „Za všetko…“
„Ššš, noo…“ dotkne sa môjho líca. „To nič, Nina.“
Skĺzne dlaňou po mojej brade.
„Možno sa na to, čo ja viem…“ prstom mi dvihne kútik hore, „… dívaš zo zlej strany?“
Vzlyknem.
Niko mi strčí prst do úst.
Môj brat nikdy nebol básnik. Metafory mu nikdy nešli.
Táto poviedka sa umiestnila v striebornom pásme v 29. ročníku celoštátnej literárnej súťaže Literárny Zvolen 2023, v kategórii žánrová próza.
