Vezmi ma do hôr
Nikdy som neletela lietadlom. Naopak všetky perá v reklamnom hrnčeku na mojom pracovnom stole preleteli asi polovicu sveta, len aby som nimi mohla vypisovať neforemnú kopu dokumentov, alebo ich hádzať po kolegyni, ktorá sa mi už týždeň snažila vybaviť rande so svojím spolužiakom zo strednej. Štyri perá v hrnčeku niesli logo Acacia Group, dve boli z banky, ďalšie z pošty – to som odtiaľ určite neukradla, nie – a jedno od Ruth.
To posledné nebolo zo žiadnej firmy. Bolo jastrabie, aspoň ja som si to myslela, a prišlo minulého roku v obálke s narodeninovým pozdravom. Keby som v tom čase práve neskladala záverečné skúšky, šla by som pacifickú hrebeňovku s nimi. Keďže všetci moji priatelia končili školu o rok skôr – určite som neprepadla, nie – mohli si to dovoliť a ja som o toto dobrodružstvo prišla.
Svetlá zvonku
Rozlúčite sa bozkom. Vaše nosy sa na okamih obtrú jeden o druhý, než ich spolu s perami opäť schováte, a potom sa nielen pod rúškom noci vydáte každý svojou cestou. Neprší, ale aj tak nejdeš pešo. Otec ťa cestou z práce vyzdvihne na parkovisku a kým nastupuješ, prevracajúc očami ti prikáže, aby si si tú handru stiahla z tváre.
Poslúchnem a nastúpim na zadné sedadlo. Pozdravím ich – sedadlo aj otca. Vystrúham silený úsmev.
Vyrazíte. Si unavená.
Zavriem oči, počítam lampy, ktoré míňame.
Na viečka ti zaklope belasé svetlo, celkom iné než to žlté, na ktoré sa sústredíš. Prinúti ťa rozlepiť oči.
Pozriem sa na displej. Kto mi píše?
Hej
Pozrite, fakt netuším, kto vymyslel zmrzlinu, ale musel to byť génius. Dá sa ňou merať čas. Seriózne. Na rozžeravenom námestí jej trvalo presne osem minút a trinásť sekúnd, kým mi konečne stiekla po kornútiku a kvapla na nohavice. Nie, jasné, že som to nestopoval. Robila to za mňa šialene veľká reklamná obrazovka na priečelí nákupného centra oproti lavičke, na ktorej som pomaly ale isto zaspával. Odrátavala sekundy do začatia filmového festivalu a ľudia na ňu zízali a zízali, a čísla klesali a klesali, a tí úbohí ľudia si ani neuvedomovali, že mrhajú svoj život zízaním na svietiace pixely.
A bolo to takto
Vysúkala som sa z taxíka a vyložila som kufor na obrubník. Na skorú jar bolo zbytočne teplo. Chcela som cítiť, že som sa vrátila domov, no ani pri najväčšej vôli som nemohla.
„Nejaký problém, pán poručík?“ zavolala som na policajta, ktorý sa na moje potešenie nesnažil predstierať, že nečaká práve na mňa.
„Slečna Foxenová,“ kývol mi na pozdrav. Pamätala som si ho ešte so svojich detských čias, keď nás po ôsmej vyháňal z ulice. Bol to fajn chlap, priamy a poctivý, na nič sa nehral. „Dovoľte mi vyjadriť vám úprimnú sústrasť. Smrť vášho otca hlboko zasiahla celú našu komunitu. Žiaľ, okolnosti nás nútia riešiť neodkladné. Detektív Ostrovský by vám rád položil niekoľko otázok.“