Rozlúčite sa bozkom. Vaše nosy sa na okamih obtrú jeden o druhý, než ich spolu s perami opäť schováte, a potom sa nielen pod rúškom noci vydáte každý svojou cestou. Neprší, ale aj tak nejdeš pešo. Otec ťa cestou z práce vyzdvihne na parkovisku a kým nastupuješ, prevracajúc očami ti prikáže, aby si si tú handru stiahla z tváre.
Poslúchnem a nastúpim na zadné sedadlo. Pozdravím ich – sedadlo aj otca. Vystrúham silený úsmev.
Vyrazíte. Si unavená.
Zavriem oči, počítam lampy, ktoré míňame.
Na viečka ti zaklope belasé svetlo, celkom iné než to žlté, na ktoré sa sústredíš. Prinúti ťa rozlepiť oči.
Pozriem sa na displej. Kto mi píše?
Akoby ste sa práve nerozlúčili.
zajtra spustaju ockovanie v hale pri zuske som nasiel de sa mozes prih…
Zvyšok správy sa preleje cez okraj a kvapne ti na nohavice.
Utriem si líce a opäť zavriem oči. Tridsaťdva. Tridsaťtri.
Ticho, ktoré vypĺňa auto, zrejme začne otcovi prekážať. Zapne rádio a z reproduktorov sa vyvalí hlas moderátora hlavných správ. Otec ho preruší otráveným mrmlaním a kým sa na vás mračí červené tvár semafora, vyhľadá v mobile omnoho lepšie alternatívne spravodajstvo. Príde ti ďalšia správa. Potom ešte jedna.
Bez toho, aby som si ich prečítala, vymocem sa zo siete a vytiahnem z batoha svoje dva štíty. Nasadím si ich na uši. Hlasitosť nastavím na najvyššiu, hoci to nemám rada, no nič iné mi nezostáva.
Auto vás konečne vypľuje na chodník pred domom. Mama fajčí na schodoch pred vchodovými dverami. Neunikne ti, že to robí oveľa častejšie, než zvykla. Usmeje sa na vás, prehodí čosi na štýl ako bolo?
Nechám otca odpovedať za nás oboch. Pretlačím sa popri nej, zadržiavajúc dych. Ešte než sa vyzujem, oznámim im, že nie som hladná. Nemám náladu na večeru – ale to im, samozrejme, nepoviem.
V tvojej izbe je trocha zima. Nezavrela si okno, keď si popoludní odchádzala.
Nezavriem ho ani teraz. Potrebujem aspoň nejaký kontakt s vonkajším svetom.
Zapáliš svetlo?
Nie.
Svetlo z ulice, žalúziami nakrájané na pásiky, dopadá na posteľ, parkety a stenu.
Pripomína mi mreže.
Vážne?
Uhm.
Čo s tým spravíš?
Nič. Umyjem si zuby a pôjdem spať.
Ráno sa prederie dnu škárou pootvoreného okna.
Vyhrabem sa z postele. Hodím na seba oblečenie, čo som mala včera a došuchtám sa na raňajky.
Tvoji rodičia sú v kuchyni. Otec ukazuje mame fotografiu zmutovaného novorodenca, bieleho ako mlieko a s očami ako dva lesklé čierne gombíky jeho na mieru šitého saka. Mama pozorne počúva, prikyvuje. Nasadené má jedovato žlté gumené rukavice a v jednej ruke zviera čistiaci prostriedok na kúpeľne. V rádiu veselá moderátorka spovedá sestričku z prvej línie.
Nemusíš mi to opisovať, vieš, že to nevládzem vnímať. Urobím si kakao a žemľu so syrom. Zjem si to v objatí periny, ale dávam pozor, aby som nenamrvila na matrac. Nemá to rád.
Zapnem mobil. Odpíšem: Chýbaš mi. Nečakám na odpoveď. Ako je vonku?
Slobodnejšie, než vnútri.
Chcem ísť von.
Nemôžeš. Tvoja izba je pokrytá vrstvou času, musíš ju najprv upratať.
Uh…tak to spravím.
Skončíš podvečer.
Chcem ísť von.
Keď sa v kuchyni pokúsiš oznámiť, že sa ideš prejsť, dočkáš sa len nejasného uhm, čo v skutočnom svete znamená teraz neotravuj, riešime niečo dôležité.
Chýbajú mi.
Tenisky sú zospodu kvalitne predraté, cítiš reliéf chodníka akoby si kráčala bosá. Na rázcestí máš dve možnosti – doprava pomedzi domy alebo doľava lesnou cestou.
Že sa vôbec pýtaš.
Les ťa privíta hlbokým tichom. Vieš, že je hlboké, aby sa doň zmestilo veľa krásnych zvukov. Slnko, precedené cez koruny stromov, ti pofŕka tvár teplým, zlatistým akvarelom.
Nechám ho. Vyzujem sa.
Ako sa vzďaľuješ od civilizácie, mozaika z lístia a konárikov ti derie chodidlá a vtláča ti do nich svoju pečať.
Nechám ju. Zídem z chodníka.
Hlas slávika, nežná prchavá melódia, ti prerazí srdce a ty zabudneš, kadiaľ vedieť cesta domov. Zrazu si doma tu. Les ťa vezme za ruku, vedie ťa hlbšie a hlbšie.
Nechám sa.
Zastavíte na čistine a ty si uvedomíš, že ste kohosi cestou stratili.
Koho?
Tú časť teba, čo si robila starosti.
Usmejem sa. Nie – rozosmejem sa.
Slnko.
Vyzlečiem si tričko, chcem sa cítiť nažive.
Slnko ti prerazí hruď stovkou zlatých šablí, prešpikuje ťa svojimi prstami ako netrpezlivý milenec. Prederaví ťa, aj z toho najmenšieho kútika vyženie tmu a tá sa v prúdoch valí po tvojich lícach. Každú medzeru vyplní vitrážou. Prežiari ťa ako katedrálu.
Neutriem si slzy.
Prichádza večer.
Nechcem, aby to skončilo.
Svet vybledne. Slnko vkĺzne do perín k inej milenke, zalezie za horizont a ani sa neobzrie. Zostane po ňom len krvavá prikrývka z oblakov, pod ktorú sa schová obzor.
Zostaneš sama.
Oblečiem si tričko a vrátim sa domov. Nie, neutriem si slzy.
Nikto sa s tebou nerozlúči. V izbe na teba čakajú dve srdcia, starostlivo uložené vo voskovom papieri. Jedno patrí tvojim rodičom – majú spoločné, lebo sa ľúbia. Druhé si s kýmsi vymenila za svoje – opatrujete si ich navzájom, lebo sa ľúbite. Hodiny pomaličky požierajú čas, ktorý ti zostáva, než jedno z nich budeš musieť zlomiť.
Z kuchyne matne počuť hlavné správy. Zvuk náhle zmizne, rádio je násilne pripravené o elektrinu.
Displej mobilu sa rozžiari a naplní izbu mŕtvolne mdlým svetlom.
aj ty mne<3 hej a tu je ten formular, ti pomozem sa zaregis…
Nevšímam si to. Ešte chvíľu si nič nechcem všímať. Sadnem si na posteľ a cez mreže pozorujem štruktúru dreva na parketách.
Uvedomíš, že ste kohosi cestou stratili.
Koho?
Tú časť teba, čo bola nažive.
Chýbam si.
Táto poviedka získala 1. miesto v 9. ročníku literárnej súťaže Ružomberská trojruža 2021, v kategórii začínajúci autori.
