Dori
Varovanie: V poviedke sa nachádzajú vulgarizmy a obsah potenciálne nevhodný pre deti a citlivé osoby.
Môj brat nikdy nebol básnik. Metafory mu nikdy nešli. Dori je, našťastie, neskutočne trpezlivá.
„Nehýb sa.“
Druhý monitor mám vypnutý. Izbu sme vyberali podľa balkóna, takže sa takmer celá zmestí do odrazu, aj keď Dorina rysovacia doska na stojane zaberá polovicu obrazovky.
„Morka… štvorka… Nina, pomôž mi.“
Vanû ete
Varovanie: V poviedke sa nachádza obsah potenciálne nevhodný pre deti a citlivé osoby.
Zvykol si nosiť košeľu, ktorá bola z bieleho plátna, no v čase, keď sa k tebe dostala, už mala od bielej ďaleko. Dole v labyrinte trebnevskej kanalizácie aj tak nezáležalo na farbách, v tlmenej žiare svetlonosov bolo všetko špinavožlté a nezdravo zelené. Spomínam si, že som dole spadol v čase, keď pre mňa ešte nebolo normou nosiť na opasku puzdro s nožom a keď si ma prirazil o odporne slizkú kamennú stenu tunela, modlil som sa k všetkým bohom, aby si ma zabil rýchlo.
Svetlá zvonku
Rozlúčite sa bozkom. Vaše nosy sa na okamih obtrú jeden o druhý, než ich spolu s perami opäť schováte, a potom sa nielen pod rúškom noci vydáte každý svojou cestou. Neprší, ale aj tak nejdeš pešo. Otec ťa cestou z práce vyzdvihne na parkovisku a kým nastupuješ, prevracajúc očami ti prikáže, aby si si tú handru stiahla z tváre.
Poslúchnem a nastúpim na zadné sedadlo. Pozdravím ich – sedadlo aj otca. Vystrúham silený úsmev.
Vyrazíte. Si unavená.
Zavriem oči, počítam lampy, ktoré míňame.
Na viečka ti zaklope belasé svetlo, celkom iné než to žlté, na ktoré sa sústredíš. Prinúti ťa rozlepiť oči.
Pozriem sa na displej. Kto mi píše?
Hej
Pozrite, fakt netuším, kto vymyslel zmrzlinu, ale musel to byť génius. Dá sa ňou merať čas. Seriózne. Na rozžeravenom námestí jej trvalo presne osem minút a trinásť sekúnd, kým mi konečne stiekla po kornútiku a kvapla na nohavice. Nie, jasné, že som to nestopoval. Robila to za mňa šialene veľká reklamná obrazovka na priečelí nákupného centra oproti lavičke, na ktorej som pomaly ale isto zaspával. Odrátavala sekundy do začatia filmového festivalu a ľudia na ňu zízali a zízali, a čísla klesali a klesali, a tí úbohí ľudia si ani neuvedomovali, že mrhajú svoj život zízaním na svietiace pixely.
A bolo to takto
Vysúkala som sa z taxíka a vyložila som kufor na obrubník. Na skorú jar bolo zbytočne teplo. Chcela som cítiť, že som sa vrátila domov, no ani pri najväčšej vôli som nemohla.
„Nejaký problém, pán poručík?“ zavolala som na policajta, ktorý sa na moje potešenie nesnažil predstierať, že nečaká práve na mňa.
„Slečna Foxenová,“ kývol mi na pozdrav. Pamätala som si ho ešte so svojich detských čias, keď nás po ôsmej vyháňal z ulice. Bol to fajn chlap, priamy a poctivý, na nič sa nehral. „Dovoľte mi vyjadriť vám úprimnú sústrasť. Smrť vášho otca hlboko zasiahla celú našu komunitu. Žiaľ, okolnosti nás nútia riešiť neodkladné. Detektív Ostrovský by vám rád položil niekoľko otázok.“