Slučky
Prilbu a šál zavesím vedľa vetrovky. Nikdy neviem, či smrdím kvôli štyrom kilometrom do mierneho kopca alebo šiestim poschodiam bez výťahu. Kým vybaľujem nákup, rozmýšľam nad olovrantom. Nie. Takmer prázdne sklíčko čokoládovej nátierky zatlačím do útrob skrinky balíkom cestovín a buchnem dvierkami v rytme pesničky v slúchadlách. Už ôsmy deň bez sladkostí. Držím sa výborne.
Uspokojím sa s hrnčekom čaju a kým chladne, zapnem si vlasy do drdola. Skočím do sprchy a odškrtnem si ju z to-do listu. Dobre. Mám na výber cvičenie z nemčiny alebo čítanie knihy, kým bude pol piatej.
Niečo je inak.
Dori
Varovanie: V poviedke sa nachádzajú vulgarizmy a obsah potenciálne nevhodný pre deti a citlivé osoby.
Môj brat nikdy nebol básnik. Metafory mu nikdy nešli. Dori je, našťastie, neskutočne trpezlivá.
„Nehýb sa.“
Druhý monitor mám vypnutý. Izbu sme vyberali podľa balkóna, takže sa takmer celá zmestí do odrazu, aj keď Dorina rysovacia doska na stojane zaberá polovicu obrazovky.
„Morka… štvorka… Nina, pomôž mi.“
Vanû ete
Varovanie: V poviedke sa nachádza obsah potenciálne nevhodný pre deti a citlivé osoby.
Zvykol si nosiť košeľu, ktorá bola z bieleho plátna, no v čase, keď sa k tebe dostala, už mala od bielej ďaleko. Dole v labyrinte trebnevskej kanalizácie aj tak nezáležalo na farbách, v tlmenej žiare svetlonosov bolo všetko špinavožlté a nezdravo zelené. Spomínam si, že som dole spadol v čase, keď pre mňa ešte nebolo normou nosiť na opasku puzdro s nožom a keď si ma prirazil o odporne slizkú kamennú stenu tunela, modlil som sa k všetkým bohom, aby si ma zabil rýchlo.
O Osminovom prsteni
Kapitán Rahv han Tauven mal troch synov a jednu dcéru. Tá jeho dcéra intelektom i schopnosťami prevyšovala svojich bratov – a veľmi dobre si to uvedomovala – avšak han Tauven nebol muž, ktorý by robieval ústupky.
„Nepôjdeš, Tana. Dohovoril som.“
Sedela za stolom v pracovni a nezaujato listovala v neveľkom zväzku prvého dielu Samarvaninho slova. „Oh, skutočne? Veď sme sa ešte ani nezačali rozpráva,“ prehodila takmer uvoľnene, no podobne ako otec, ani sa nesnažila skrývať nepriateľský tón.
Han Tauven zavrel dvere svojej pracovne a zazrel na svoju dcéru za svojím stolom. „Nemám ani najmenší záujem vracať sa k téme, ktorú sme už uzavreli. Nepôjdeš.“
Betka
Teta Zuzana plakala, jej muž ju objímal okolo pliec a ja som sa im vôbec nedivil. Bolo fakt odporné počasie a všetci sme si vedeli predstaviť príjemnejšie miesta na trávenie dopoludnia. Na druhej strane, nevedel som si predstaviť, aké je to pochovávať vlastnú päťročnú dcéru. Mal som jasno akurát v tom, že ešte pekných pár desiatok rokov to nechcem zisťovať.
„Nebe přijalo dalšího andílka,“ vravel farár a nech mu slúži ku cti, že nezahrešil, keď mu prudký decembrový vietor vmietol do tváre šál neďaleko stojacej babičky Margaréty, „uh…ehm…v našich srdcích však zůstane navěky.“
Zaplašil som predstavu Betky ako andílka, ale už bolo neskoro. Za golierom mi pristála snehová guľa zo špinavej snehovej brečky a v ušiach mi zazvonilo zachichotanie.
Vezmi ma do hôr
Nikdy som neletela lietadlom. Naopak všetky perá v reklamnom hrnčeku na mojom pracovnom stole preleteli asi polovicu sveta, len aby som nimi mohla vypisovať neforemnú kopu dokumentov, alebo ich hádzať po kolegyni, ktorá sa mi už týždeň snažila vybaviť rande so svojím spolužiakom zo strednej. Štyri perá v hrnčeku niesli logo Acacia Group, dve boli z banky, ďalšie z pošty – to som odtiaľ určite neukradla, nie – a jedno od Ruth.
To posledné nebolo zo žiadnej firmy. Bolo jastrabie, aspoň ja som si to myslela, a prišlo minulého roku v obálke s narodeninovým pozdravom. Keby som v tom čase práve neskladala záverečné skúšky, šla by som pacifickú hrebeňovku s nimi. Keďže všetci moji priatelia končili školu o rok skôr – určite som neprepadla, nie – mohli si to dovoliť a ja som o toto dobrodružstvo prišla.
Svetlá zvonku
Rozlúčite sa bozkom. Vaše nosy sa na okamih obtrú jeden o druhý, než ich spolu s perami opäť schováte, a potom sa nielen pod rúškom noci vydáte každý svojou cestou. Neprší, ale aj tak nejdeš pešo. Otec ťa cestou z práce vyzdvihne na parkovisku a kým nastupuješ, prevracajúc očami ti prikáže, aby si si tú handru stiahla z tváre.
Poslúchnem a nastúpim na zadné sedadlo. Pozdravím ich – sedadlo aj otca. Vystrúham silený úsmev.
Vyrazíte. Si unavená.
Zavriem oči, počítam lampy, ktoré míňame.
Na viečka ti zaklope belasé svetlo, celkom iné než to žlté, na ktoré sa sústredíš. Prinúti ťa rozlepiť oči.
Pozriem sa na displej. Kto mi píše?
Hej
Pozrite, fakt netuším, kto vymyslel zmrzlinu, ale musel to byť génius. Dá sa ňou merať čas. Seriózne. Na rozžeravenom námestí jej trvalo presne osem minút a trinásť sekúnd, kým mi konečne stiekla po kornútiku a kvapla na nohavice. Nie, jasné, že som to nestopoval. Robila to za mňa šialene veľká reklamná obrazovka na priečelí nákupného centra oproti lavičke, na ktorej som pomaly ale isto zaspával. Odrátavala sekundy do začatia filmového festivalu a ľudia na ňu zízali a zízali, a čísla klesali a klesali, a tí úbohí ľudia si ani neuvedomovali, že mrhajú svoj život zízaním na svietiace pixely.
A bolo to takto
Vysúkala som sa z taxíka a vyložila som kufor na obrubník. Na skorú jar bolo zbytočne teplo. Chcela som cítiť, že som sa vrátila domov, no ani pri najväčšej vôli som nemohla.
„Nejaký problém, pán poručík?“ zavolala som na policajta, ktorý sa na moje potešenie nesnažil predstierať, že nečaká práve na mňa.
„Slečna Foxenová,“ kývol mi na pozdrav. Pamätala som si ho ešte so svojich detských čias, keď nás po ôsmej vyháňal z ulice. Bol to fajn chlap, priamy a poctivý, na nič sa nehral. „Dovoľte mi vyjadriť vám úprimnú sústrasť. Smrť vášho otca hlboko zasiahla celú našu komunitu. Žiaľ, okolnosti nás nútia riešiť neodkladné. Detektív Ostrovský by vám rád položil niekoľko otázok.“