Kapitán Rahv han Tauven mal troch synov a jednu dcéru. Tá jeho dcéra intelektom i schopnosťami prevyšovala svojich bratov – a veľmi dobre si to uvedomovala – avšak han Tauven nebol muž, ktorý by robieval ústupky.
„Nepôjdeš, Tana. Dohovoril som.“
Sedela za stolom v pracovni a nezaujato listovala v neveľkom zväzku prvého dielu Samarvaninho slova. „Oh, skutočne? Veď sme sa ešte ani nezačali rozpráva,“ prehodila takmer uvoľnene, no podobne ako otec, ani sa nesnažila skrývať nepriateľský tón.
Han Tauven zavrel dvere svojej pracovne a zazrel na svoju dcéru za svojím stolom. „Nemám ani najmenší záujem vracať sa k téme, ktorú sme už uzavreli. Nepôjdeš.“
Tana han Tauven vedela byť príležitostne trpezlivá. Naslinila si prst, otočila stránku. Čakala.
„Tana.“ Han Tauven vedel byť trpezlivý vo všetkých situáciách, ktoré sa netýkali jeho dcéry – a aj to si veľmi dobre uvedomovala. Ráznym krokom prekonal vzorovaný koberec a oprel sa päsťami o borovicovú dosku stola. „Tvoje miesto je v meste. Medzi vodošepcami. Tvoje schopnosti sú nepostrádateľné.“
„Moje schopnosti sú nevyužívané,“ opravila ho sucho.
„Tvoje vodošepecké schopnosti.“
„Dnes som chcela ísť do veže za Calhpiom,“ povedala, majstrovsky ignorujúc jeho poslednú vetu. „A vieš čo? Zrazila som sa s ním na schodoch, pretože chudák sa ponáhľal za mnou, aby mi hneď oznámil svoje merania. Áno, vyliezol zo svojej komnaty.“ Len na chvíľku zdvihla pohľad od textu, aby otca prebodla pohľadom. „Mohol by si sa zatváriť aspoň prekvapene, hm? Nie? V poriadku… vieš, čo mi povedal?“
„Že Osminov prsteň sa topí.“
„Že Osminov prsteň sa topí štyrikrát rýchlejšie. Z vrcholu Severnej kopije ubudlo štyrikrát viac než vlani. Štyrikrát častejšie dochádza k odlamovaniu kusov ľadu zo štítov než minulé leto. More sa zdvihlo viac než o meter.“
Han Tauven si zachoval kamenný výraz. „Hovoril som s ním.“
„A máš pocit, že s tým netreba nič robiť?“
„Neexistuje bezpečná cesta cez Prsteň, Tana. Konečne si to uvedom. Našou jedinou nádejou je vodošepecká moc, preto by si mala byť na pobreží a…“
„A čo?“ Otočila stránku. „Odrážať vlny a pozorovať, ako sa naše väzenie pomaly topí? Ako palec po palci zalieva mesto, príliš pomaly na to, aby tomu Konzílium venovalo pozornosť? Kedy sa tým hodláte zaoberať, hm? Keď sa vám more naleje do čižiem? Vtedy už bude neskoro.“
„Vodošepci odvádzajú výbornú prácu a keď…“
„Samarvanine ruky, počúvaš ma vôbec?“
„…dôjde k najhoršiemu, uchránia mesto pred potopou. Keď sa Prsteň roztopí, budeme pripravení začať s vývozom a obchodovaním s pobrežím…“
„Keď sa Prsteň roztopí, ostrovy aj s mestom skončia míľu pod vodou a nezostane nič a nikto!“ Konečne zdvihla pohľad. „Pošli špecializovaný výsadok, ktorý prekoná ľad a nájde cestu na druhú stranu.“
„Tana…“
„Otec, ľudia zomierajú pri hľadaní schodnej cesty cez štíty.“
Neovládol sa. „Tak ich, pri všetkých svätých, nechaj zomierať! Nech zomierajú, keď nedokážu pochopiť, že cesta neexistuje!“
Dlho na neho hľadela. „Zatiaľ.“ Náhle zabuchla knihu, zhodila nohy zo stola a postavila sa. „Bratia han Stravachovci zmapovali cestu do Bokovho sedla, boli tam dvakrát, než ich strhol zosuv. Karah a jej spoločnosť sa dostali na vrchol Morfaunovho zuba, no nedokázali zostúpiť na druhú stranu, vrátili sa v poriadku domov.“ Prešla popri otcovi a otvorila dvere. Vedela, že jej otec pozná tie mená a vie, čo dokázali, no predsa mu to opakovala. „Fela, han Prava a han Reehn prekonali Prsteň. Dvaja zahynuli tesne po zostupe, han Prava sa dostal na pevninu za morom, kde zomrel na zápal pľúc. Voda si pamätá, pamätajú si vodošepci a pamätajú si i ľudia. Všetci vzhliadajú k štítom Osminovho prsteňa a modlia sa, aby sa našiel niekto ďalší s takou dávkou odvahy. A tí, čo sa aj nájdu, nemajú dosť skúseností.“ Pozrela svojmu otcovi do očí. „Ber to ako zbohom.“
Nestihol ju zastaviť. Zabuchla dvere, zvrtla kľúčom v zámke a nechala ho vnútra trieskať do dverí. Odišla bez obzretia a bez výčitiek svedomia.
Drobné škody, ktoré nenápadne spôsobili na všetkých lodiach patriacich do han Tauvenovej flotily, si nikto nevšimol, až kým rozzúrený kapitán nevyvalil dvere svojej pracovne a nevydal rozkaz k prenasledovaniu. V čase, keď boli schopní vyplávať, už však bola kapitánka Tana han Tauven, prezývaná Ľadoborka, so svojou posádkou dve míle od prístavu. Večerný vietor zľahka dul do plachiet štíhleho škuneru a zapadajúce slnko, lámuce sa na vlnách ožarovalo kruh takmer míľu vysokých ľadových ostňov Osminovho prsteňa sýtou červenou farbou. Mesto v tieni ľadových ostňov zažínalo prvé petrolejky toho večera.
Loď za svoju rýchlosť vďačila hlasu dvoch vodošepcov – mladému kormidelníkovi a samotnej kapitánke – ktorí ju držali v správnom smere. Okrem nich mala posádka len piatich ďalších členov a jednu cestujúcu.
„Načo myslíš?“
Nositeľka príbehov odtrhla pohľad od mesta a pozrela na kapitánku. „Prsteň mi pripomína Okraj sveta.“
Tana sa uškrnula. „Tak trochu to je Okraj sveta. Ale tento svet je príliš malý a oveľa bližšie k zániku, než mi vyhovuje.“
Pritiahla si červený plášť tesnejšie k telu. Čím boli bližšie ľadovej stene, tým chladnejší bol vietor, čo im šantil okolo uší. Kapitánka ju pozorovala, akoby si chcela do pamäti vryť každý detail jej mladej pehavej tváre. Našťastie vodošepci mali pamäť ako voda sama – a teda rozhodne nehrozilo, že zabudne.
Tana vytiahla spoza opasku mapu a rozprestrela ju. „Z Myšieho ostrova budem pokračovať do Bokovho sedla,“ povedala nositeľke príbehov. „Je to relatívne bezpečná trasa. Han Stravachovci po sebe nechali mapu. Nestihli preskúmať všetky možné trasy, pôjdem teda tou, ktorú neskúsili.“
„Smerom ku Kopiji?“
„Smerom ku Kopiji.“
„Podľa príbehov sa za sedem rokov, čo existuje Prsteň, nikomu nepodarilo dobiť jej vrchol,“ povedala nositeľka príbehov. „Je to nebezpečné miesto. Prečo si myslíš, že práve tadiaľ sa bude dať zostúpiť?“ V jej hlase znela zvedavosť, no i nemalá dávka potláčaných obáv.
Tana vystrúhala samoľúby úsmev. „Práve preto, prirodzene.“ Ukázala na Severnú kopiju, ktorá sa ozrutne týčila nad malým Myším ostrovom, cieľom ich plavby – miestu, kde sa ľadová stena stretáva so zemou. „Vidíš ten sklon kopije? Je takmer kolmá, ale Prvý a Druhý zub – tie dva ostne vedľa – sú výrazne naklonené. Domnievam sa, že medzi nimi a Kopijou sa nachádza úžina, ktorou sa dá prejsť.“
„Verím, že sa nemýliš.“
Tana chvíľu mlčala. Keď sa nakoniec ozvala, hovorila podstatne tichšie. „Je to voda. Ľad je len spútaná voda. Mám pocit, že ku mne prehovára, že Kopija ma volá. Ukáže mi správnu cestu, viem to.“
Nositeľka príbehov sa smutne usmiala. „Dá na teba pozor.“
„Kapitánka, sme takmer v cieli!“ zavolal kormidelník z opačného konca paluby.
„Spomaliť prúd, pripraviť sa na kotvenie!“ zakričala mu späť.
„Kapitánka!“ Hlas sa ozval zo stožiara. „Pália po nás!“
„Čo do…“ otočila sa práve vo chvíli, keď necelých desať siah od boku škunera vybuchla malá fontána. Varovný výstrel. Zahrešila. „Nech sa strčia!“
„Odovzdám!“
„Zahajujeme únikový manéver,“ rozkázala, zatiaľ čo muž na stožiari vlajkovými signálmi posielal hun Taenovu loď kade ľahšie. „Ruším kotvenie. Doprava, a dostaň nás čo najbližšie ku skalám!“
„Kapitánka, hrozí, že si prederavíme dno.“
„Kapitánka, odkazujú, že sa máte okamžite vrátiť.“
Tana sa zaškerila.
Škuner vkĺzol medzi skaly obklopujúce Myší ostrov. Breh bol v týchto miestach dvihnutý, pripomínal nízky útes. Chabá flóra sa krčila v tieni ľadového masívu. Myší ostrov bol stenou preseknutý na dve polovice.
Vo vode pristála strela. „Kapitánka, odkazujú, že nás všetkých obesia, keď sa nevrátite!“
Nadvihla obočie. „Čo si o tom myslíte?“
Členovia posádky si vymenili úškrny.
Zasmiala sa. „Aj sa mi zdalo.“
Vtom loďou trhlo a posádka prekvapene vykríkla. Nositeľka príbehov sa vydesene chytila zábradlia.
„Kapitánka,“ z podpalubného poklopu sa vynorila kučeravá hlava druhého dôstojníka. „Máme deravý trup, pôjdeme ku dnu!“
„Hmmm, tak prirazme k brehu. Kormidelník, počuli ste?“
„Ako veľmi priraziť k brehu?“
„Doslova.“
„Rozkaz, kapitánka.“
„Výborne.“ Tana si spokojne pomädlila ruky. Keď si všimla nositeľku príbehov, ako sa kŕčovito drží zábradlia, opäť sa rozosmiala. „Žiaden strach, moja. Nerobíme to prvýkrát.“
Jej bledá tvár ostro kontrastovala s červeným plášťom, no i tak pochybovačne nadvihla obočie. „Určite? Koľko lodí si už takto roztrepala?“
Škuner opäť zakvílil a šialene sa rozhojdal. Tana v poslednej chvíli zachytila nositeľku príbehov a takmer sa obe zrútili cez palubu. Privinula si ju k sebe. „Dobre, možno to robíme prvýkrát.“
„Kapitánka, budeme pristávať!“
„Všetci sa pripravte na vylodenie!“ rozkázala. „Bude sa skákať. Nechcem prísť ani o jedného z vás, je to jasné?“
„Rozkaz, kapitánka!“
„Bojíš sa?“ zašepkala do vlasov nositeľke príbehov, ktorú stále objímala. Tá len čosi zahučala do jej hrude, význam slov sa stratil v špliechaní vody.
Napriek diere v trupe škuner pomerne elegantne skĺzol bokom popri útese, trieštiac sa na kusy. Vyskákali na breh, zatiaľ čo im paluba klesala pod nohami. Príliš ich to nerozružilo, pretože už dlho boli verní kapitánke Tane han Tauen, zvanej Ľadoborka, a s ňou sa žiadna plavba nevyvíjala podľa očakávaní.
„Nuž,“ vydýchla kapitánka, zatiaľ čo si posádka oprašovala z kolien hlinu. Pomohla na nohy nositeľke príbehov a rýchlo skontrolovala, či nie je zranená – našťastie nebola. „Plán je nasledovný. Ja zmiznem, vy tu počkáte, kým po vás prídu. Poviete môjmu otcovi, že som vás vydierala, aby ste ma sem vzali alebo niečo také. Odovzdáte moje pokorné ospravedlnenia, necháte sa vziať do mesta a preplatíte škuner z mojich osobných úspor. Och, a dozriete na to, aby sa našej rozprávkarke dostalo levanduľového čaju.“ Žmurkla na nich. „Otázky? Žiadne? Výborne. Tak sa tvárte, že vás zaujalo niečo na obzore a doprajte nám trocha súkromia…“
Posádka, zvyknutá na maniere svojej kapitánky, si vymenila úškrny a na povel začala rozoberať najrôznejšie životné témy.
„Si šialená.“ Nositeľa príbehov sa usmievala.
„Keby som nebola, bol by to nudný príbeh,“ odpovedala Tana.
„Zabezpeč mu šťastný koniec.“
„Zabezpečím, aby neskončil.“ Chytila ju za zátylok a pobozkala ju. Možno trochu drsne, ale dlho a vášnivo. „Vrátim sa,“ šepla jej do pier.
„Kapitánka,“ ozval sa ktosi z posádky, hoci všetci im boli otočený chrbtom a zízali na more a mesto na ostrove obkolesené Osminovým prsteňom, „váš otec sa vylodí na Myšom ostrove za dve a pol minúty.“
„Zdržte ich. Nech ma neprenasledujú.“
„Rozkaz, kapitánka.“
Rýchlo ešte raz pobozkala nositeľku príbehov. „Toto nie je zbohom.“
Tana han Tauen schmatla batoh s výstrojom, zvrtla sa na päte a zmizla medzi stromami.
